Hokejovým fanúšikom je známy najmä z televíznej obrazovky ako videoanalytik hry. Igor Tóth je však aj vysokoškolským pedagógom na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave a momentálne pôsobí tiež ako hlavný tréner dorastencov v HK Gladiators v Trnave, kde sa jemu i mužstvu nadmieru darí. Hokej vidí inak ako bežný divák, dalo by sa povedať, že je hokejovým profesorom.

Prečítajte si tiež prvú a druhú časť rozhovoru.

Filc mal veľký podiel na úspechoch, no vedel, ako na to

Myslíte si, že ten štýl hokeja, ktorý sme hrali na Nemeckom pohári, môže byť novou cestou k úspechu? Hrali sme agresívne, nebáli sme sa. Nemali sme iba technických hráčov, no hrali sme účinný hokej, ktorý sa páčil aj divákom.

Mne sa hlavne páčilo to, že sa tréneri trafili do skladby mužstva. Bodovali hráči všetkých formácií. Nebola to otázka iba jedného – dvoch strelcov. V každom zápase bodovali aj obrancovia aj útočníci. Akýsi balans medzi útokom a obranou bol výborne vystavaný. Tréneri Cíger aj s pánom Miklošovičom boli v skladbe mužstva v tejto akcií veľmi úspešní. Zložili fungujúci tím.

Hráči sa po turnaji vyjadrili, že takéto mužstvo dávno nezažili, ani atmosféru v ňom. Takáto atmosféra vyplýva práve z dobrého zloženia tímu. Mala by byť v mužstve vždy určitá rovnováha a vyváženosť medzi jednotlivými typmi a úlohami hráčov v päťkách, ako aj v ich hráčskej funkcii na každom poste odlišne. Ako hovorím, tá skladba a zoradenie hráčov do pätiek sa mi najviac páčili počas samotného Nemeckého pohára 2016 – možno viac ako samotný výsledok, ktorý bol tiež potešiteľný. Bodaj by to stále bolo tak.

Pán Švehla urobil niekoľko nešťastných krokov pred poslednými MS. Myslíte si, že to môže naštrbiť vzťah k reprezentácii u tých hráčov, ktorých sa to týkalo?

Môže sa to teoreticky i prakticky stať. Len aby to nebývalo pravidelne, prípadne častejšie, ako je to zdravé. Chlapci sú s tým podľa mňa už dávno vnútorne vyrozumení. Verím, že všetci si ten problém vydiskutovali hneď po skončení MS. Dobrí hráči na Slovensku sú a nie je ich až tak málo. Myslím, že súčasná generácia hráčov, o ktorej hovoríme, bude v našom štáte nosná v blízkej hokejovej dobe. Všetko je o správnej komunikácii – oboch strán. Tak ako pán manažér Švehla zaiste prehodnotil a pochopil, že tento spôsob komunikácie nebol práve z jeho strany najšťastnejší ani pre neho, a ani pre mužstvo. Tak aj tréner Cíger túto skutočnosť mediálne potvrdil a správne komentoval. Priznal, že sa dopustili chyby a túto chybu si čestne priznal. A to je dobré znamenie. Vždy musí osobnosť trénera zaujať konkrétne stanovisko. S hráčom otvorene komunikovať. Obe strany sa musia vzájomne rešpektovať a vážiť, potom to má celé hokejový význam.

Očakávam, že nástupom nového vedenia SZĽH sa ľady v hokeji postupne pohnú vpred. Cítiť akúsi stratégiu, snahu dať na názor iných. Uvidíme, ako sa podaria vykonať postupné pripravované zmeny. Dôležité je, že po rozbúrenej hladine sa pomyselné „brehy“ od seba neodsúvajú, sú vo vzájomnom „dohľade“. Všetko je o komunikácii. Aj reprezentační chlapci budú chcieť naďalej prísť, pokiaľ sa s nimi bude konštruktívne komunikovať. Tu nejde o to, že musia byť všetci v „nároďáku“. Ale o to, aby hráč, ktorý prichádza do reprezentácie, pochopil svoju rolu, svoje postavenie v mužstve a zámer trénera s manažérom ešte pred akciou, turnajmi a šampionátom. Hlavné je, aby v rámci otvorenej komunikácie mal predstavu a stotožnil sa so svojou úlohou v tíme skôr, než pristane lietadlom. Dovolím si poznamenať malú anomáliu pri skladbe tímu napríklad u vyvíjajúcej sa mládeže. Dajte do jednej útočnej formácie troch hokejových bojovníkov. Nebude im to fungovať, budú lietať na ľade „ako papier v škatuli“ a nič z toho! Dajte k sebe troch nahrávačov. Budú možno pekne hrať. Bezúčelne! Dajte k sebe troch strelcov. Nepochopia sa. Každý bude hrať sám na seba a iba dopredu.

FOTO: archív Igora Tótha

V tomto smere si dovolím podotknúť, že veľkým prínosom pre novodobý slovenský hokej, ako i úspech v medzinárodnom hokeji, v tých časoch bol pán Ján Filc. Ten vopred hráčom stanovil jednoznačne, kto bude v akej formácii hrať a akú bude mať v nej úlohu, konkrétnu hráčsku rolu v tíme. Mali sme na akademickej pôde FTVŠ my dvaja veľa spoločných stretnutí a hokejových kávičiek. Pán Filc vyštudoval aprobáciu telesná výchova a angličtina. Je to pedagóg. Chcete-nechcete, aj v minulosti v československom športe boli úspešnými vzdelaní slovenskí reprezentační tréneri absolventmi telovýchovného alebo učiteľského štúdia, ako páni Vengloš, Benčík, Starší Ján, Horský, Kimiján, Filc, Čada...

Okrem iného pán Filc v minulosti riadil svoj firemný tím, manažoval obchodnú firmu. Koučoval zamestnancov, tak ako aj národné mužstvo. Nijaký tréner zatiaľ nebol na Slovensku taký kouč, ako bol on. V anglickej futbalovej lige sa bežne hovorí futbalovým trénerom nie kouč – ale manažér. Hráčov ani veľkých hviezd sa nezľakol, na zraze sa otvorene spýtal: „Prijímaš toto? Dokážeš to zahrať? Toto je moja predstava o tebe....! Viem ťa tu využiť, vďaka tvojim predpokladom. Keď nie, pokojne mi to povedz, sú aj iné možnosti. Budeme hľadať iné riešenie, prípadne oslovíme iných hráčov...“

V tomto pán Filc na Slovensku predbehol dobu. Je to všetko o konštruktívnej komunikácii s hráčmi. Aj keď dodnes tento úspech niektorým ľuďom nejde do hlavy. Robil správne kroky. Dnes „nároďák“ už dávno nie je o dlhodobom spoločnom trénovaní. Dnes je to o hráčskom try-oute. S nimi už tréneri na tréningu počas dlhodobejšieho pobytu nepracujú ako voľakedy. Výkonnosť hráčov sa porovnáva. Takto sa dnes kreujú výbery v USA či v Kanade, v Rusku, v Európe, v modernom hokejovom svete. Filc bol otvorený, vedel ako komunikovať, koučovať, a preto v tom období bola reakcia zo strany hráčov viac-menej konštruktívna. A neznalá verejnosť iba konštatovala, že mal šťastie na hráčov...

Prečítajte si: Tipsport liga: prvá polovica základnej časti

Kde robíme chybu pri výchove hráčov a ich následnom prechode do reprezentácie?

Chýba mi konštruktívny spôsob, ako nájsť reprezentačného hráča. Ako zamedziť prepadnutiu kohokoľvek, kto na to má, prípadne nemá. Try-out! Ide o zámerný výber hráčov, ktorý si v širšom meradle pozve tréner, či do klubu alebo do reprezentácie. Výsledkom try-outu je, že hráči sa zídu naraz na jednom mieste. Že majú možnosť sa vzájomne prezentovať pred trénerom, svojím individuálnym výkonom. Porovnať sa a prejaviť sa na úkor niekoho iného. Try–out môže predísť aj prípadným špekuláciám o korupcii. Žiaľ, traduje sa u nás stále v tomto smere zastaraný spôsob práce. Dnes sa reprezentácia skladá! Nebuduje.

Pre trénerov je skutočne veľmi náročné a ťažké sa nepomýliť, keďže nevedia a nemajú šancu vidieť všetkých adeptov na základe ich aktuálneho výkonu. I výsledky reprezentácie by boli o 30 – 40% lepšie, ako sú. Try-out je súčasť a produkt finálnej tvorby národnej reprezentácie pred určitým vrcholom v sezóne. Je to bežná záležitosť v NHL, v zámorí, v Európe. Na try-out sa pozýva cca 40 – 60 reprezentačných borcov v rovnakom čase a na rovnakom zraze. Podotýkam, že ide o overený, otvorený a spravodlivý systém výberu hráčov (s rovnakými šancami na úspech).

FOTO: Presilovka

Napríklad, už aj Maďari prešli na tento efektívny spôsob. Roky takto vyberajú so svojimi zámorskými trénermi už niekoľko sezón hráčov do svojich reprezentačných juniorských výberov i v A-mužstve. Nedávno maďarská reprezentácia do 20 rokov pomerne s ľahkosťou porazila slovenskú 18-ku pripravujúcu sa v projekte. Základná filozofia trénerov v try-oute je: porovnávať a vyhľadať vhodných hráčov do reprezentácie. Nie každý hráč predsa môže reprezentovať. V try-oute sa prejavuje aktuálna výkonnosť a psychika každého hráča, keď je pod tlakom, keď sa musí prejaviť a keď sa musí ukázať. V danom momente sú dôležité aj jeho psychologické schopnosti podať aktuálny výkon hodný reprezentanta. Až po dokončení tohto procesu nasleduje tréningový proces s reprezentáciou – herný systém v obrane, v útoku, presilovky a hra v oslabení. Nakoniec s podobnou myšlienkou prišiel medzi prvými pán Šupler pred Shefieldom či už Lillehammerom, taktiež pán Filc, keď organizoval Hokejové leto s reprezentantmi. Všade figurovali vyššie počty hráčov, ako to bolo vtedy zvykom.

V tomto smere na Slovensku, žiaľ, v súčasnosti takýto výber chýba. Už dlhšie sa vyhovárame na nevydarené reprezentačné zápasy, konečné výsledky a nedostatok hráčov, nevhodných reprezentačných kandidátov... Treba začať pracovať progresívne. Odvážne. Spomínaný výberový systém je zároveň otvorený aj spravodlivý. Líderstvo narušili farebné pásky, poznačili aj mládežnícke reprezentácie

Čím si vysvetľujete, že po roku 2012 už naša reprezentácia nedokáže konkurovať tým popredným tímom?

V roku 2012, podobne ako v rokoch 2000 a 2002 po neúspešnej olympiáde, si chlapci chceli napraviť svoje meno. Prišla akoby nová túžba niečo napraviť a dokázať v hokeji. Zrazu prišlo striebro a zlato, celkom nečakane. Nikto nič naozaj neočakával. Úspešný tréner Filc v slovenskom hokeji zaviedol novinku – torpédovanie v systéme hry. Tréner Vůjtek dokázal vytvoriť podľa vlastných predstáv skladbu takého mužstva, ktoré položil na papier a fungovalo perfektne. Skĺbenie hráčov neznámych a hokejovo známych v tej dobe, je odpoveď do budúcna. Na Slovensku sú schopní hráči i schopní tréneri. Verte! Kto vtedy poznal Jána Laca, Hurtaja, Hreusa, Miklíka...? Ján Laco – ako o ňom povedal Miro Šatan: „Máme konečne v bráne dvoch brankárov – Jána aj Laca.“

Bol to nechcený brankár, bol za dvoch. A čo nám previedol? Prišiel domov v roku 2012 s medailou na krku. Vidíte aj z tohto dôvodu systém hľadania hráčov „by try-out“ by bol správny. Podľa mňa máme aj dnes dosť dobrých hráčov vhodných pripraviť sa pre reprezentáciu. Túto skutočnosť som osobne naznačil v rozhovore aj pánovi prezidentovi SZĽH Kohútovi. Bol možno prekvapený. Povedal mi: „Pán Tóth, ste prvý na Slovensku, kto hovorí, že hráčov by bolo dosť“. Ja som mu len naznačil možnosti a chýbajúci systém. Nehovoril som o číslach. Naznačil som, že nám chýba monitoring spomínaných hokejistov a schopnosť ich potom pozvať na try–out. Zaoberám sa rozborom hry, analýzou systémov mužstiev dlhodobo, videoanalýzou hry a hráčov. Od roku 2007, teda desiaty rok. Viem, že try-out a video analýza v hokeji – to je najlepšia cesta, pomôcka, možnosť pre hráča, ako sa ukázať či trénera – ako ho ukázať v reprezentácii. Hráči sú produkt, nezabúdajme. Dobrí, výnimoční hráči na Slovensku podľa mňa boli a aj sú.

FOTO: Presilovka

Nechcem to ani preháňať. Nemáme tých hráčov zase až tak veľmi veľa, ale nemáme ich ani až tak málo, ako sa lamentuje. Telesná výchova v školstve, tréningový proces pre zlé konkurenčné prostredie pokrivkáva, hráči od 18 – 24 rokov nemajú kde hrávať, odchádzajú od hokeja, končia.... No napriek tomu, v tejto zložitej situácii o 35 – 40% hráčov by hneď vyskočilo viac v každej vekovej kategórii pre reprezentáciu (pozn.: hráči hrajúci doma i v zahraničí). Maďari napríklad vytvorili hokejové akadémie, centrá. Dotácia na 1 hráča na 1 sezónu v mládeži sú 3 420 eur v klube, v Česku až 3 500 eur. Hovorím o okolitých štátoch, o našich susedoch.

Prečítajte si: Richard Lintner: Dostávam veľa komplimentov od zahraničných kolegov

O Slovensku sa pred pár rokmi hovorilo, že tu existuje kvalitná brankárska hokejová škola. Ako je to v súčasnosti aj v porovnaní s obrancami a útočníkmi?

Kedysi bolo na Slovensku brankárov oveľa menej, ako je to dnes. Najslávnejší bol zo Slovákov Vlado Dzurilla, za ním Paľo Svitana a Marcel Sakáč. Boli tu i ďalší: Jaromír Dragan, Miroslav Michálek a Eduard Hartman, a to bolo tak všetko – ešte v rámci Československa. Potom akoby čakanie, akási brankárska „prázdnota“ a medzera...

Prišla súčasná i úspešná nová generácia mladých, nových brankárov, ako Lašák, Staňa, Križan, Murín, Halák a Budaj. Naši súčasní brankári sú v početnej skupine v českej seniorskej súťaži vítaní: Konrád, Janus, Laco, Čiliak, Hamrlík, Rybár a iní, samozrejme. Do popredia vyskočili v rámci slovenského reprezentačného hokeja aj šikovní slovenskí obrancovia: Švehla, Droppa, Medřík, Sekeráš, Milo, Bača, Višňovský, Meszároš, Sekera a ďalší. Potrebuje mať tvorivých bekov. Nie valibukov, ktorí do toho rúbu hlava-nehlava či vypustia puk „halabala“ po 60-metrovej dráhe po obvode klziska – aby nič nepokazili.

V slovenskej reprezentácii teraz máme náznak mladých a perspektívnych obrancov, nielen zo slovenských, ale aj zo zahraničných súťaží, ako sú: Gernát, Čajkovský, Šedivý, Rosandič či Ďaloga, ktorí sú presne takými typmi hráčov, akých potrebujeme stále viac a viac.

FOTO: Jan Sukup/SZĽH

Na ktorom poste nás najviac „tlačí topánka“? V poslednom čase to vyzerá najmä na nedostatok kvalitných centrov.

Bodaj by sme mali všetky posty vyriešené. Spomedzi centrov bol jednoznačne naším najväčším hokejistom všetkých čias Peter Šťastný. Naňho sa postupne nadviazal: Daro Rusnák, Oto Haščák, po ňom prišli Jozef Stümpel, Jozef Daňo či Paľo Demitra, čo boli všetci veľmi tvoriví hráči. Rovnako tak Michal Handzuš. Predtým však ešte Jozef Golonka. Ale nesmieme zabudnúť ani na velikánov – trebárs Igora Libu. Všestranný hráč dopredu aj dozadu, do pohody aj nepohody, ako aj Vincent Lukáč, Ľubomír Kolník, Zdeno Cíger, Miroslav Šatan, Marián Hossa, Peter Bondra, Marian Gáborík, Tomáš Tatar a podobní.

Myslím si, že na každom poste hráča musia tréneri z hľadiska individualizácie tréningu a hry zodpovedne a citlivo pracovať. A to je úspešný tréner v praxi, čo to dokáže. Keď sme pri tých stredných útočníkoch – center nemôže byť hráč, ktorý bude len brániť a brániť. Musí to byť hráč, ktorý bude dopĺňať hru krídiel aj obrancov. Vie sa zároveň podieľať na útoku či obrane. Mal by byť platný rovnako – v obrane aj v útoku. Musí mať cit, najlepší hráčsky rozum a zmýšľanie v hre v predstihu pred ostatnými. Center musí byť líder kolektívu, to znamená, že musí mať tiež vhodné povahové vlastnosti.

Správny líder, stredný útočník nemôže byť v tíme neviditeľný, utiahnutý, introvert. Mal by byť taký, ako boli už spomínaní centri: Golonka, Šťastný, Rusnák, Haščák, Stümpel či Demitra. To boli zároveň lídri svojich formácií a celých mužstiev. Ak chceme mať úspechy, tak musia to byť ľudia s charizmou, osobnosti v kolektíve. Ľudia, ktorí majú prirodzené vlastnosti pre hru a zodpovednosť z výsledku, akým bol práve kapitán Miro Šatan. Ten síce nebol iba center, no keď bolo treba, zahral aj centra. No a práve „líderstvo“ a výchovu k nemu, všeobecne od roku 2004 povinnými páskami v povinnom striedaní hráčov tej doby, zostala naštrbená a narušená v genéze hokejistov.

FOTO: Presilovka