Bezpečnosť vo Formuly bola v 70. rokoch minulého storočia len zlomkom tej, ktorú poznáme dnes. Bolo bežnou praxou, že na počas roka prišlo o život niekoľko jazdcov. Pretekári umierali pri oveľa banálnejších nehodách, než aká bola tá Nikiho Laudu. Prežiť 40 sekúnd uväznený v 900-stupňových plameňoch je dnes samozrejmosťou, vtedy však takmer nemožné. O to fascinujúcejšie vyznieva životný príbeh rakúskeho pretekára.

Andreas Nikolaus Lauda sa narodil 22. februára 1949 vo Viedni do bohatej podnikateľskej rodiny. Na prvý pohľad ideálna okolnosť, aspoň podľa trendov dneška, no Laudova rodina nebola nadšená – Nikiho videli ako pokračovateľa rodinnej bankárskej tradície, nie ako blázna, ktorý bude riskovať život na závodnej trati. Paradoxne, na rozbehnutie svojej kariéry si musel požičať z rakúskej banky.

Svoj prvý rok v úlohe závodného jazdca strávil v sérii Mini, ktorú následne vymenil za Formulu Vee a Formulu 3. Aby ďalej rozvíjal sľubné výsledky, musel si vziať úver na financovanie svojho pôsobenia vo Formule 2. Stal sa jazdcom tímu March, ktorý pôsobil zároveň aj v F1. Napriek slabému monopostu Lauda zaujal, a tak si vyslúžil štart na VC Rakúska 1971. Žiaľ, nedokončil ju. V nasledujúcej sezóne sa mu opäť nedarilo ani v F1, ani v F2. Nepripísal si jediný bod, a tak boli jeho pretekárske ambície v ohrození – bol zadĺžený, prerušil kontakty s rodinou a nemal žiadne vzdelanie, vďaka ktorému by sa mohol uplatniť v inej profesii.

Prečítajte si tiež: Štart F1 sa blíži. Prehľad všetkých noviniek

Rok 1973 prežil v F1 s tímom BMR, zlepšujúc si výsledky, čo zaujalo pozornosť stajne Enza Ferrariho, jedného z najvplyvnejších mužov celej histórie motošportu. Po problémoch a slabých výsledkoch sa zdalo, že Ferrari konečne našlo tú správnu cestu pod vedením Luca di Montezemolu. K tomuto úspechu prispel samotný Lauda, ktorý sa bez okolkov vyjadril, že auto je nanič a tvrdo pracoval na jeho vylepšení, čím si od médií vyslúžil prezývku Počítač. Prinieslo to svoje ovocie – hneď v prvom závode sezóny sa umiestnil na 2. mieste a na VC Španielska 1974 si pripísal debutové víťazstvo. Triumf z VC Holandska a dve druhé priečky mu vyniesli celkovú 4. pozíciu v Pohári konštruktérov.

Po váhavom začiatku ročníka 1975 by asi nikto nepredpokladal, že práve Niki Lauda bude na jeho konci korunovaný ako najlepší jazdec roka. Prvé štyri závody neprišiel do cieľa na lepšom ako 5. mieste, no víťazstvo na legendárnej VC Monaka znamenalo zvrat v dianí. Pridal triumfy v Belgicku, Švédsku, Francúzsku a USA, k tomu dve pódiové priečky, čo mu v konečnom súčte prinieslo prvý titul majstra sveta F1. Lauda sa opäť prejavil ako človek vyslovene praktický – miesto zaberajúce trofeje daroval autoservisu za bezplatné umývanie auta.

Taliani oslavovali nového hrdinu – okrem vlastné triumfu zabezpečil s kolegom Ragazzonim prvenstvo v Pohári konštruktérov. Ferrari naň čakalo dlhých 11 rokov. Sezóna 1976 začala problémami medzi Laudom a novým šéfom tímu, Danielom Audettom. Na trati sa to však neprejavilo – Rakúšan zbieral jedno víťazstvo za druhým až do osudnej VC Nemecka. 23-kilometrový Nürburgring patril k najnebezpečnejším tratiam vtedajšieho kalendára, čo si dobre uvedomoval aj samotný Lauda. Bol to práve on, kto ešte týždeň pred pretekmi vyzýval ostatných jazdcov, aby podujatie bojkotovali. Nestalo sa tak a ani pilot Ferrari nechcel svojou neúčasťou pokaziť oslavu 50. výročia vzniku okruhu. Po štarte sa ujal vedenia, no v druhom kole prišiel osudný moment, keď sa Rakúšan v podstate druhýkrát narodil. V časti Bergwerk vrazil do skalnej steny. Zrážka bola taká silná, že ho vrátila naspäť na trať, kde sa monopost okamžite vznietil. Kolízii s vrakom nezabránil Brett Lunger. Laudovi na pomoc prišli štyria jazdci – Lunger, Merzanio, Edwards, Ertl – a jeden maršal. Veľké zásluhy na záchrane sa pripisujú práve Arturovi Mezariovi, ktorý aj napriek šľahajúcim plameňom odstránil Rakúšanove bezpečnostné pásy.

Lauda bezprostredne po nehode komunikoval, no neskôr upadol do kómy. Utrpel početné zlomeniny a popáleniny – prišiel takmer úplne o pravé ucho, viečka mu museli nahradiť operačne. Okrem toho sa nadýchal toxických splodín, ktoré mu prenikli až do krvi. Hospitalizovaný bol v Mannheime, neskôr na klinike v Ludwigshafene.

Len o šesť týždňov po osudnom dni sa nemožné stalo skutočnosťou – Niki Lauda sa vrátil na závodnú dráhu, aby sa postavil na štart VC Talianska. Stále mal na hlave obviazané miesta, pri nosení špeciálne upravenej helmy ho trápili bolesti, no i tak sa nevzdal. Prekonal nevôľu organizátorov i vlastný strach, ktorý ho počas tréningu úplne opantal. Vybojoval 4. miesto a ešte stále bol vo vedení majstrovského poradia, hoci jeho najväčší rival, James Hunt, rozdiel počas Laudovej neprítomnosti skresal. Brit dokázal vyhrať ďalšie dva z troch zostávajúcich podujatí. Pred záverečnou VC Japonska predstavovala jeho strata len 3 body. Závod sprevádzal silný lejak. Niki Lauda nechcel riskovať a po dvoch kolách odstúpil. Vďaka tomu sa James Hunt radoval zo svojho jediného titulu majstra sveta F1.

Prečítajte si tiež: Kalendár F1 v novej sezóne

Sezóna 1977 patrila opäť rodákovi z Viedne. Jeho vzťahy s tímom ale nadobudli vážne trhliny - Lauda si nesadol s kolegom Carlosom Reutemannom, Ferrari za ním nestálo podľa jeho predstáv. Poslednom kvapkou bolo angažovanie Gillesa Villeneuva, ktorý mal jazdiť s tretím monopostom. Lauda oznámil okamžité ukončenie spolupráce so stajňou z Maranelle a pre ďalšie dve sezóny sa upísal tímu Bernieho Ecclestonea, Brabhamu.

Ročník 1978 znamenal prepad na 4. miesto v Pohári konštruktérov. Laudovi sa podarilo vyhrať dvoje preteky a pridať ďalších päť pódiových umiestnení. O to šokujúcejší bol neúspech v nasledujúcom roku. V trinástich pretekoch preťal cieľovú pásku len dvakrát. Tri podujatia pred koncom, počas tréningu na VC Kanady, oznámil, že je unavený z jazdenia do kruhu a okamžite končí kariéru, aby sa venoval vlastnej leteckej spoločnosti.

Do nej investoval všetky predošlé zárobky, no ani tie nestačili, a tak sa na VC Južnej Afriky 1982 posadil opäť do kokpitu, tentoraz však v monoposte McLaren. Za dovtedy historicky najvyššiu odmenu – 5 miliónov dolárov. Ešte pred samotným závodom sa Lauda postaral o rozruch, keď sa spolu s ostatnými jazdcami zabarikádoval v hotelovej izbe na protest proti novým podmienkam udelenia super licencie.

Prečítajte si tiež: Jed Ortmeyer: Ten pocit, pre ktorý umriete

Na čelo šampionátu sa vrátil až v sezóne 1984. Celú sezónu bojoval so svojím novým a rýchlym tímovým kolegom, Alainom Prostom. Lauda zaknihoval 5 víťazstiev, Prost až sedem. Majstrovský boj sa tak rozhodoval až v poslednom závode Portugalsku. Francúz vyhral preteky, no skúsený pretekár si svojou taktickou jazdou zabezpečil 2. miesto, ktoré mu stačilo na zisk tretieho primátu majstra sveta, a to len s rozdielom pol bodu.

Rok 1985 sa stal pre Rakúšana katastrofou – nedokončil 11 zo 14 pretekov, do ktorých nastúpil, dokonca si v Spa zlomil zápästie. Posledné víťazstvo zaznamenal na VC Holandska. Po závode v Austrálii sa s kariérou závodného pretekára nadobro rozlúčil.

Istý čas sa venoval svojej leteckej spoločnosti Lauda Air, ktorú neskôr predal Austrian Airlines. V roku 2003 si založil novú, s názvom Niki, v ktorej, ako držiteľ kapitánskej pilotskej licencie, aj príležitostne pracoval ako pilot. Prevádzku ukončil v júli 2013.

Z paddocku F1 sa však nevytratil. Od sezóny 1993 sa stal poradcom Ferrari pri Montezemolovej snahe o zlepšenie a omladenie stajne z Maranella. Taktiež sa pokúsil viesť tím Jaguar, no úspešný nebol, a tak sa stal na dlhé roky tvárou nemeckej televízie RTL, kde pôsobil ako spolukomentátor.

Do centra diania F1 sa vrátil v roku 2013, keď prijal miesto nevýkonného riaditeľa a špeciálneho poradcu tímu Mercedes. Aj napriek svojej vysokej funkcii si naďalej servítku pred ústa nekladie, a tak je jedným z najvyhľadávanejších osobností Formuly 1.

Niki Lauda sa angažuje aj na poli masmediálnej kultúry – napísal päť kníh o živote na závodných okruhoch, podieľal sa na tvorbe filmu Rush (Rivali) a taktiež sa objavil v epizóde televízneho cyklu o leteckých nešťastiach.

FOTO: thewrap.com