Slovenskí hokejisti sa po štyroch slabších súperoch postavili goliášovi. A totálne vyhoreli.

Toto nie je kritika. Len triezvy pohľad na šialený zápas.

Aj keď od slovenských reprezentantov pravdepodobne väčšina racionálne zmýšľajúceho ľudu nič veľké neočakávala, šesť inkasovaných gólov bolo priveľa. Smutné je, že ich mohlo byť aj viac. Aj desať. Rusi sa zjavne šetrili a predvádzali skôr exhibičné prvky, nešlo im nasilu o debakel.

Rozohrávka zase nulová, prechod do útočného pásma na náhodu, bez myšlienky. Však nejako tam ten puk prekĺzne. Ibaže by nie. Keď nemáme strelca alebo hráča, ktorý by bol schopný zobrať zodpovednosť na seba a streliť gól, prečo aspoň poriadne nebránime? Defenzívna činnosť pred vlastnou bránou pripomínala amaterizmus. Ruskí korčuliari si tam robili, čo chceli. To dokazujú taktiež ich strelené góly.

Tradičný obraz hry Slovenska na MS je rozohratie puku na náhodu, následné predratie sa cez strednú zónu súpera, nahodenie kdesi do rohu v útočnom pásme. Tam už zbiehajú dvaja naši, posúvajúc si puk zľava doprava, ktorý na chvíľu zašliapnu. Prirodzene, pred bránou súpera nik nie je. Dvakrát obkrúžime protivníkovho gólmana a stratíme puk. Nedajbože, aby sme vystrelili!

Buďme k sebe úprimní: od slovenskej reprezentácie nik nečakal jednoznačné víťazstvá, prenádherné akcie či kopu gólov. Evidentne chýba kvalita. Horšie však je, že nevidno akési chcenie alebo snahu. Tá by všetko zachránila - len si to porovnajme s 18-kou na domácom šampionáte. Aj keď prehrali, nikto si nedovolil kritizovať, pretože každý videl, že hráči sa snažili, chceli.

Ale toto je čistá bezmocnosť. Bez energie, nápadu či systému. A to, či za to budeme viniť hokejistov, trénera, zväz alebo niekoho iného, je na každom z nás.

FOTO: Andre Ringuette/HHOF-IIHF Images