Patrí medzi rozhodcovskú elitu, má licenciu FIFA, ktorá ho oprávňuje nastúpiť na medzinárodné stretnutia. V súčasnosti rozhoduje zápasy kvalifikácie na majstrovstvá sveta, duely Európskej ligy, ale aj slovenskú Fortuna ligu. 32-ročný rodák z Bratislavy odhaľuje zákulisie svetového futbalu z pohľadu arbitra.

Z dediny do Európy

Odmala ste hrávali futbal, dokonca ste nastúpili za malý rakúsky klub na brankárskom poste. Napokon aj tak zvíťazila túžba rozhodovať. Prečo?

Keď som začal hrávať futbal, vôbec som neuvažoval nad tým, že by som vykonával pozíciu rozhodcu. Ak by ním môj otec nebol, zrejme by som sa k tomu nikdy nedostal. No príčina bola inde.

Ako brankár som mal úraz ruky, pričom som pauzoval asi tri mesiace. Vtedy prišiel otec s nápadom, že by som si mohol skúsiť pískanie. Začínal som v šestnástich.

V sobotu som chytával, nedele patrili pískaniu. Takéto striedanie trvalo až do dvadsiatich dvoch rokov, keď ma zranenie ako brankára znovu neobišlo a komisia rozhodcov mi dala ultimátum, že ak chcem postúpiť vyššie, musím prestať s futbalom. Tak som kopačky zavesil na klinec...

Ak by ste nemali spomínané zranenie, pokračovali by ste v role hráča?

Nemyslím si. To zranenie moje rozhodnutie iba umocnilo. Rozhodol by som sa tak isto.

Takže ste lepší rozhodca ako futbalista...

Dnes už môžem povedať, že ako rozhodca som dosiahol viac.

„Keby mi pri mojich začiatkoch niekto spomenul, že budem pískať, odpovedal by som mu, že má asi halucinácie." FOTO: Bianka Masničáková

Istotne si spomínate na svoj prvý zápas. Bolo to úplne odlišné od toho, ako iba sledovať futbal. Je to tak?

Bolo to špecifické aj v tom, že niektorých chalanov, ktorí hrali za mladší dorast, som poznal. Vnímanie futbalu bolo odrazu z úplne inej pozície.

Keď ste sa s niektorými hráčmi poznali, považovali ste to za výhodu?

Nebral som to ako nevýhodu. Samozrejme, v prvom zápase som si to až tak neuvedomoval, vtedy som prežíval nové zážitky. Zo skúsenosti však už viem, že s futbalistami, ktorých poznám, je lepšia komunikácia a zároveň aj oni vedia, čo môžu od vás – ako rozhodcu – čakať.

S akými ambíciami ste vstupovali do rozhodcovského sveta? Iba si privyrobiť alebo dobyť európske súťaže?

Keby mi pri mojich začiatkoch niekto spomenul, že budem pískať, odpovedal by som mu, že má asi halucinácie. Postupne moje ambície rástli a keď sa mi podarilo prebojovať sa do národných (vyšších) súťaží, začal som premýšľať, že by som sa niekedy mohol predstaviť tiež na medzinárodnej scéne.

Najnižšie ligy (divízie, triedy), v ktorých každý začína, bývajú poriadne ostré, diváci ani hráči sa s rozhodcami nemaznajú.

Je to tak. Treba spomenúť, že všetci – aj dnes medzinárodní rozhodcovia – si tým museli prejsť. Je jasné, že aj hráči v týchto súťažiach sú na inej úrovni, čomu podriaďujú svoje správanie...

Kedy sa uskutočňuje špecializácia na hlavného a asistenta rozhodcu?

V nižších súťažiach sa to nerozlišuje. Každý si musí osvojiť rozhodcovské zručnosti bez ohľadu, či je hlavný alebo asistent. Rozdeľovanie prichádza až v tretej lige.

Keď som mal za sebou niekoľko zápasov v pozícii hlavného arbitra, vedel som, že chcem vykonávať práve jeho činnosti. Predsa len, hlavný je viac vtiahnutý do deja.

Fortuna liga vypláca hlavným rozhodcom 480€. Navyše, odmeny, ktoré dostávajú arbitri v európskych súťažiach, sú ešte vyššie. Je nutné popri pískaní mať tiež inú prácu?

Ja som okrem toho ešte zamestnaný. Prirodzene, z rozhodcovských zárobkov sa dá vyžiť, no treba brať do úvahy, že všetko je v hrubom. Ak by došlo k dlhodobému zraneniu, čo by mi neumožňovalo vykonávať túto funkciu, bol by som takpovediac nahratý.

„V zahraničí sa kluby venujú arbitrom minimálne, pokiaľ rozhodca neurobil zásadnú chybu. Pričom u nás je to presne naopak." FOTO: Bianka Masničáková

Na listinu FIFA ste sa dostali, keď ste mali 26 rokov. Aké sú podmienky, aby sa rozhodca prebojoval z národnej ligy na medzinárodnú scénu a disponoval licenciou FIFA?

Na medzinárodnú listinu deleguje národný zväz, čiže komisia rozhodcov. U nás je to päť hlavných rozhodcov a desať asistentov.

Medzi hlavné predpoklady patrí výkonnosť či perspektíva. To znamená fyzické previerky, test z pravidiel futbalu, znalosť cudzieho jazyka a dá sa povedať, že aj celkový fyzický vzhľad. Rozhodca by mal byť uhladený.

Musí mať medzinárodný rozhodca aj vysokoškolský titul?

Nemusí, ale môže mu to zlepšovať imidž v rámci postavenia. No mnohí z rozhodcov sú policajti, hasiči...

V čom sa líši pískanie v domácej a európskej súťaži?

Nasadenie a technická vyspelosť hráčov je na oveľa vyššej úrovni. Ak sa v slovenskej lige kluby vzájomne poznajú s rozhodcami, píska sa to ťažšie, najmä v derby stretnutiach. V prípade, že sa európske kluby stretávajú po prvý raz, nie je dôvod na zvýšenú agresivitu a vtedy rozhodca nemusí byť zaťažený akýmisi predpokladmi, že pôjde o ťažký zápas.

Je to iba zdanie alebo si to myslíte aj vy, že ak sa mužstvu nedarí, na Slovensku si to vždy odnesie rozhodca. V zahraničí sú tímy a ich fanúšikovia predsa len sebakritickejší.

V zahraničí sa kluby venujú arbitrom minimálne, pokiaľ rozhodca neurobil zásadnú chybu. Pričom u nás je to presne naopak. Ja si však myslím, že je to zapríčinené tým, že všetci toho rozhodcu poznajú.

Absolvujete taktiež nejaké mentálne cvičenia na podporu odolnosti?

Ani nie, ale máme k dispozícii športového psychológa, ak by sme mali pocit, že je na nás vyvíjaný istý tlak. Naopak, každý rozhodca, ktorý figuruje v medzinárodných stretnutiach, si musí uvedomiť, že v tých súbojoch ide o veľa peňazí a pre kluby to môžu byť veľmi dôležité zápasy. Navyše, takéto stretnutia sleduje množstvo divákov, takže sa zapája aj marketing, kde sa pohybujú milióny... S tlakom sa treba vyrovnať a každý musí byť pripravený.

Ako ste to riešili vy?

Závisí to od povahy človeka, či dokáže nejaké situácie zvládať a pripúšťa si to. Vždy som bol tak trochu flegmatik a voči tlaku mám „hrošiu kožu“. Ak by si rozhodca pripustil podobné veci, bolo by to na škodu jeho rozhodovania. Keď prídem na ihrisko, venujem sa iba tým záležitostiam, ktoré sa tam odohrajú.

Máte obľúbený klub, kde by mohol byť predpoklad tendenčnosti?

Chvalabohu, žiadny nemám. Možno je to profesionálna deformácia, ale keď sledujem zápasy, zameriavam sa na výkon rozhodcu a držím mu palce.

„Všetci sme ľudia. Áno, vtedy treba priznať, že rozhodca urobil chybu. Možno to videl zo svojho pohľadu inak." (Ivan Kružliak v strede) FOTO: referee.sk

Príprava na zápas

Akým spôsobom sa dozviete, že vás delegovali na nejaký zápas?

Približne dva týždne pred zápasom mi príde delegácia na Slovenský futbalový zväz, no nie je upresnené ktorý. Viem, s akými rozhodcami pôjdem, ale neviem kam. To sa dozviem asi tri dni pred výkopom, keď mi prídu letenky. Odlietam deň pred súbojom.

Čo obsahuje váš prípravný proces na duel?

Pozriem si štatistiky oboch mužstiev, medzi ktoré patrí aj počet kariet, obzriem si problémových hráčov a od UEFA máme databázu videí, kde sú rozličné situácie, ktoré môžeme sledovať. Dá sa tak lepšie pripraviť na oboch protagonistov. Je to akoby taktická príprava.

Keď sme v dejisku stretnutia, pozrieme si štadión, dáme si ľahký tréning, kde sa už stretávame s „observerom“ (delegát pozorovateľ – pozn. red.) aj s delegátom stretnutia, ktorý zabezpečuje celý servis. Spoločne odchádzame na zápas, skontrolujeme ihrisko, či je všetko v poriadku.

Sú delegáti prítomní v šatni v deň zápasu?

Pred začiatkom nám poprajú dobrý zápas a najbližšie sa vidíme až na konci, keď sa uskutoční vyhodnotenie.

Ukazujete si diskutabilné situácie ešte na štadióne?

Pokiaľ si to situácia vyžaduje, že počas hry došlo k sporným rozhodnutiam, ktoré je nutné pozrieť zo spomalených záberov, delegáti žiadajú vysvetlenie, prečo došlo k danému verdiktu. Všetko sa odvíja od typu zápasu a množstva náročných posúdení.

Prijali by ste tlačovú besedu v skrátenej forme aj pre rozhodcov, kde by mohli objasniť svoje rozhodnutia?

Je to možné, zdá sa mi, že rozhodcovia v Nemecku niečo podobné majú. Ja by som s tým nemal problém.

Stalo sa vám, že ste si po zápase uvedomili, že ste urobili chybu v nejakom verdikte a neskôr ste ju ľutovali?

Všetci sme ľudia. Áno, vtedy treba priznať, že rozhodca urobil chybu. Možno to videl zo svojho pohľadu inak. Každý má iba jeden „záber“, keď si to pozriem z ôsmich kamier a z toho sedemkrát spomalene, je to úplne niečo iné. Tieto veci riešime po stretnutí, počas polčasu sa venujeme iba oddychu, prípadne doladeniu spolupráce.

Počas hry využívate na lepšiu komunikáciu so zvyšnými arbitrami slúchadlá s mikrofónmi. Rozprávate sa vyložene o herných činnostiach alebo sa stane, že dôjde aj k nejakému žartu?

Záleží to na tímoch a rozhodcovi, čo vyžaduje. Ja mám so svojimi kolegami nastavený systém, že si hovoríme výlučne informácie, ktoré sa týkajú zápasu. Koncentrácia je na veľmi vysokej úrovni a rôzne fóry by nás mohli vyviesť zo sústredenia.

„Pierluigi Collina je rozhodcovská ikona. Je to človek na správnom mieste." FOTO: Bianka Masničáková

V neustálom kontakte s ostatnými

Súhlasíte so zavedením techniky vo futbale? Niečo ako jastrabie oko?

Ak si predstavíme finále na majstrovstvách, že lopta prejde niekoľkými centimetrami za bránkovú čiaru, vtedy rozhodca nemá šancu postrehnúť, či bol dosiahnutý gól. Je to veľmi náročné. Keby mal takýto zásah rozhodnúť o majstrovi sveta alebo Európy, prípadne inom triumfe, som za to, aby technika pomohla vyhodnotiť situáciu. Potom sú verdikty jasné a bez diskusie.

Čo si myslíte o bránkových rozhodcoch? Sú naozaj potrební?

V tomto prípade má hlavný arbiter k dispozícii ďalšie páry očí, ktoré môžu pomôcť. To platí najmä v pokutovom území. Ja ich začlenenie vítam.

Ako vediete stretnutie z hľadiska zasahovania do hry?

Prvých päť až desať minút nechávam tímy hrať, nesnažím sa to kúskovať, aby mala hra spád. Ak to však hráči nepochopia, začnú sa kopať, musím zasahovať – častejšie pískať, upokojovať situáciu.

Čo sa týka pokutových kopov, tam nezáleží na tom, či je 3. alebo 90. minúta, prípadne 1:0 alebo 9:0. Je to veľmi zásadná vec. Ak sa odohrá zákrok na penaltu, vždy musí byť nariadená.

Ako často sa stretávate s ostatnými rozhodcami v rámci školení či seminárov? Ako takéto prednášky vyzerajú?

Štyrikrát za rok máme na Slovensku fyzické previerky, pričom sa stretneme dvakrát na seminároch, no mávame aj spoločné tréningové kempy. Skúsenosti si zväčša vymieňame na zápasoch.

V prípade zahraničia sa stretávame dvakrát za rok, kde tiež absolvujeme kondičnú prípravu a rozličné prednášky. Predsa len, je tam viac situácií, na ktoré sa zameriavame, niekedy sú to tiež konkrétni hráči. Medzi sebou si veľmi často radíme, ako sa vysporiadať s problémovými futbalistami. Nedávno som napríklad kontaktoval anglického arbitra Michaela Olivera.

Vaším šéfom v UEFA je Pierluigi Collina. Bol práve on vaším vzorom?

Je to rozhodcovská ikona. Počas svojej kariéry si urobil skvelé meno a dnes z toho ťaží. Každý, kto s ním absolvoval seminár, povie, že je to človek na správnom mieste a v hlave má asi počítač, pretože si všetko pamätá, dokáže čokoľvek vysvetliť.

Do 45 ešte veľa času...

Trúfli by ste si rozhodovať aj iný šport ako futbal?

Ťažko povedať. Tým, že som odmalička hrával futbal, je to moja veľká láska. Ale čo sa týka iného športu, neviem.

Aká je veková hranica, do ktorej môže arbiter aktívne pískať?

Na Slovensku i v zahraničných súťažiach je to 45 rokov.

Po skončení aktívnej kariéry rozhodcu plánujete pokračovať ako funkcionár a pôsobiť vo futbalových štruktúrach aj naďalej?

Verím, že koniec kariéry príde až v poslednom možnom termíne, ja som sa v pískaní našiel, je pre mňa česť rozhodovať medzinárodné zápasy, kde je 60 000 divákov. Ak budem mať možnosť neskôr pomáhať rozhodcom, veľmi rád by som to robil.