V nedeľu sa v Anglicku uzavrela jedna veľká etapa histórie svetového futbalu. Svoj posledný zápas na lavičke Arsenalu FC totiž z pozície hlavného kouča viedol legendárny manažér Arsène Wenger.

„Po dôkladnom rozhodovaní a rozhovoroch s klubom cítim, že teraz je ten správny čas odstúpiť na konci aktuálnej sezóny,“ týmito slovami ohlásil Arsène Wenger 20. apríla svoj odchod z klubu, o ktorom si mnohí mladší fanúšikovia mysleli, že je pomenovaný práve po ňom. V Arsenale Londýn totiž strávil neuveriteľných 22 rokov.

Prečítajte si tiež: Kvíz: Spoznáte tieto mladé uchá? Futbalisti vtedy a dnes

Ako aktívny hráč sa tento rodák zo Štrasburgu nikdy nejak výraznejšie nepresadil, čo sa však rozhodne nedá povedať o jeho trénerskej kariére. Tú odštartoval už ako 35-ročný vo francúzskom Nancy. Omnoho väčšiu stopu však zanechal v kniežacom klube AS Monaco. Pobudol tu sedem rokov a hneď vo svojej premiérovej sezóne 1987/88 sa tešil z majstrovského titulu v Ligue 1. Okrem toho pridal s Monacom aj víťazstvo vo Francúzskom pohári v ročníku 1990/91 a dostal ho aj do semifinále Ligy majstrov 1993/94, kde ho zdolal až neskorší víťaz AC Miláno. Do nasledujúcej sezóny však AS nevstúpilo vôbec dobre, a tak musel Wenger už v septembri 1994 z klubu odísť.

Krátko na to sa Arsène Wenger zúčastnil koferencie FIFA v Spojených arabských emirátoch, kde si ho vytipovali majitelia japonského klubu Nagoya Grampus Eight ako nového trénera. Zmluvu so svojím novým zamestnávateľom podpísal ešte v decembri 1994, nová sezóna japonskej J-League sa začala až v marci nasledujúceho roku. Francúz bol v tejto pomerne exotickej destinácii do augusta 1996 a aj za tento krátky čas sa tam stihol stať mimoriadne uznávanou osbnosťou.

V úvode sezóny 1996/1997 to vo vedení Arsenalu poriadne vrelo. Nezhody medzi trénerom Bruceom Riochom a podpredsedom predstavenstva Davidom Deinom napokon viedli až k Riochovmu augustovému vyhadzovu. Po odchode Brucea Riocha viedol najskôr dočasne tím Stewart Houston a po ňom v štyroch dueloch aj Pat Rice. Arsène Wenger bol ako nový manažér klubu z vtedajšieho Highbury predstavený v septembri, oficiálne sa však jeho angažmán začal 1. októbra 1996.

Vtedy ešte nikto netušil, že sa práve týmto momentom začína príbeh, ktorý sa zapíše do histórie futbalu. Arsenal patril už pred začiatkom Wengerovej éry medzi najúspešnejšie kluby v Anglicku, avšak skutočný veľkoklub z neho spravil až tento francúzsky Profesor. Vštepil mu filozofiu, ktorú postupom času začal obdivovať celý futbalový svet. Pod jeho vedením Arsenal nebol klubom, ktorý by na prestupovom trhu utrácal milióny za superhviezdy svetového formátu. Za všetky mená stačí spomenúť jediné – Thierry Henry. Tento francúzsky zakončovateľ sa v 22 rokoch napriek veľkému talentu nepresadil v Juventuse Turín, no po príchode do kádra kanonierov sa z neho stala hviezda svetového formátu.

Arsène Wenger už vo svojej premiérovej celej sezóne v službách The Gunners 1997/1998 dokázal získať double – víťazstvo v Premier League a FA Cupe. Rovnaký kúsok sa mu podaril aj o štyri roky neskôr. To však ešte nebolo nič oproti tomu, čo Profesor so svojimi zverencami dokázal o dva roky neskôr – v ročníku 2003/2004. Anglická Premier League sa dlhodobo považuje za jednu z najkvalitnejších, ak nie úplne najkvalitnejšiu súťaž v Európe. A vyhrať ju bez jedinej prehry sa mohlo zdať takmer nemožné. Wengerov Arsenal však v spomínanom ročníku vďaka fantastickým výkonom a skvelo organizovanej hre tieto domnienky vyvrátil a najvyššiu anglickú súťaž ovládol s bilanciou 26 víťazstiev a 12 remíz.

Práve Wenger našiel pre svoj tím ideálnu základnú zostavu, v ktorej si každý do bodky plnil svoju úlohu. Konkrétne to boli: Jens Lehmann – Lauren, Kolo Toure, Sol Campbell, Ashley Cole – Fredrik Ljungberg, Patrick Vieira, Gilberto Silva, Robert Pires, Dennis Bergkamp a Thierry Henry. Táto základná jedenástka sa zapísala do histórie nielen anglického, ale celého európskeho futbalu. Po zisku titulu to však neskončilo. Kanonieri pokračovali vo fantastickej forme aj v úvode nového ročníka a svoju sériu bez prehry natiahli až na 49 zápasov, čo je doposiaľ platný rekord v anglickom futbale. Tento tím sa do histórie futbalu zapísal ako „The Invincibles“, čiže jednoducho „Neporaziteľní“.

V anglickej lige síce Arsenal predvádzal fantastické výkony, dlho sa mu však nedarilo presadiť sa na medzinárodnej scéne. Až prišla sezóna 2005/2006 a kanonieri to dotiahli až do samotnéhoo finále na štadióne Saint Denis v Paríži. Bez problémov ovládli základnú skupinu a vo vyraďovacej časti zastavili aj Real Madrid, Juventus Turín a v tom čase vo skvelej forme hrajúci Villarreal CF. Ich finálovým súperom bola Barcelona. Pre Londýnčanov sa súboj nezačal najlepšie, keď už v 18. minúte videl červenú kartu brankár Jens Lehmann. Napriek tomu sa v závere prvého polčasu dostali do vedenia zásluhou Sola Campbella. Fanúšikovia Arsenalu už 15 minút pred koncom začínali veriť, že ich miláčikovia dokráčajú až k vysnívanej „ušatej“ trofeji. Potom však prišla päťminútovka, počas ktorej Samuel Eto’o a Juliano Belletti otočili stav v prospech Kataláncov.

Ďalšou veľmi dôležitou kapitolou Wengerovej éry bolo práve v roku 2006 sťahovanie sa zo staručkého štadióna Highbury do moderného stánku Emirates Stadium. V tomto období sa začínala Abramovičova éra veľkého utrácania na prestupovom trhu a držať krok s Chelsea sa snažil aj ďalší veľký rival kanonierov, a to Fergusonov Manchester United. Klub zo severu Londýna sa však musel sústrediť skôr na to, z čoho zaplatí nový štadión. Wenger dával stále väčšie príležitosti mladým talentom namiesto toho, aby privádzal za desiatky miliónov libier takzvaných „hotových“ futbalistov.

Bude vás zaujímať: Nepodľahli ani obezite. Najtučnejší futbalisti sveta

Bol to práve on, kto dal šancu vo veľkom futbale hráčom ako Theo Walcott, Jack Wilshere či Aaron Ramsey. Napriek tomu, že Arsenalu v tom čase chýbala v kádri nejaká hviezda svetového formátu typu Thierryho Henryho, ktorý mimochodom kanonierov opustil v roku 2007, darilo sa Wengerovi stále držať tím medzi ligovou elitou. Fanúšikovia „The Gunners" si museli na ďalšiu trofej počkať poriadne dlho, až prišiel FA Cup 2013/2014. Nezostalo však len pri ňom a v nasledujúcich troch rokoch Arsenal získal najstaršiu klubovú trofej na svete ďalšie dva razy, čím sa stal rekordérom tejto súťaže s 13 víťazstvami.

V posledných sezónach bol Arsenal najbližšie k ligovému titulu pred dvoma rokmi, keď skončil v tabuľke druhý. Predbehol ho v tom čase v rozprávkovej forme hrajúci Leicester City, ktorý napísal ďalší veľký príbeh anglického futbalu. Nasledujúci ligový ročník už pre Arsenal nebol taký vydarený a po prvýkrát za Wengerovej éry sa stalo, že sa nekvalifikovali do Ligy majstrov, keď obsadili až piatu priečku. Na to neboli fanúšikovia tohto veľkoklubu zvyknutí, a tak už vtedy začali volať po odchode skúseného manažéra. Ten však pred práve skončeným ročníkom predĺžil zmluvu s vedením klubu o ďalšie dva roky a zdalo sa, že priaznivci sa zlepšenia situácie vo svojom milovanom klube nedočkajú.

Sezóna 2017/2018 sa pre Arsenal vyvíjala ešte horšie ako tá predchádzajúca. Síce sa mu darilo v premiérovej účasti v Európskej lige UEFA, v domácej súťaži však za najlepšími výrazne zaostával. Mimoriadne nepriaznivé výsledky dosahoval najmä na ihriskách súperov, kde v kalendárnom roku 2018 zabodoval dokonca len jediný raz – práve včera v poslednom kole sezóny pri víťazstve 1:0 na pôde nováčika z Huddersfieldu Town. Keď už Wenger vedel, že do Ligy majstrov sa kanonieri cez Premier League nekvalifikujú, sústredil sa na úspech v Európskej lige. Tu však jeho tím v semifinále zastavilo Atlético Madrid.

A tak sa 13. mája 2018 na útulnom štadióne v Huddersfielde skončila jedna veľká futbalová éra. Napriek nie príliš vydareným posledným sezónam, Arsène Wenger dosiahol v Arsenale obrovské úspechy a jeho celková bilancia je úžasná: 7 895 dní v klube, 1235 zápasov, 716 víťazstiev, tri ligové tituly, sedem triumfov v FA cupe a jedno finále Ligy majstrov.

O tom, čo preňho tento klub znamenal, svedčia aj jeho slová pri domácej rozlúčke po zápase s Burnley: „Je to pre mňa veľmi emotívne. Je to po tak nesmierne dlhej dobe môj posledný zápas doma. Obrovský príbeh lásky, ktorého koniec si neželáte, avšak všetko dobré raz musí skončiť. Ako manažér futbalového klubu sa musíte odosobniť od svojich pocitov a otázok, ako sa cítim. Stanete sa tak trochu robotom, ktorý má jediný cieľ, vyhrať ďalší zápas. Zabúdate na seba a svoje vnútro. Bude chvíľu trvať, kým sa opäť naučím načúvať svojim pocitom a kým budem naozaj vedieť, ako sa vlastne cítim.“ A na záver svojho prejavu ukázal aj veľký zmysel pre humor: „Beriem to však aj pozitívne, keďže som fanúšik a odchádzam z klubu, v ďalšej sezóne môžem prísť na štadión medzi ostatných a zanadávať si na nového manažéra.“

Foto: Facebook/Arsenal