Hokejovým fanúšikom je známy najmä z televíznej obrazovky ako videoanalytik hry. Igor Tóth je však aj vysokoškolským pedagógom na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave a momentálne pôsobí tiež ako hlavný tréner dorastencov v HK Gladiators v Trnave, kde sa jemu i mužstvu nadmieru darí. Hokej vidí inak ako bežný divák, dalo by sa povedať, že je hokejovým profesorom.

Hokej ma baví, keď vidím u hráčov posun

Ste hokejovým trénerom, analytikom, ale aj vysokoškolským pedagógom. V ktorej z týchto pozícií sa cítite najkomfortnejšie?

Ako hokejový tréner. Lebo pri elektronickej analýze pre televíznych divákov sa naznačí len nejaká tá „drobnosť“, menšia možnosť riešenia hernej situácie. Na fakulte takú možnosť riešenia vysvetlím omnoho podrobnejšie, teda idem trochu viac do hĺbky obsahu a ich alternatív. To ale, samozrejme, spájam aj s tým, že ako tréner to chcem v praxi tiež nejakým spôsobom potvrdzovať a aplikujem svoje poznatky do tréningového procesu na ľade s hráčmi, ktorí dané herné situácie vykonávajú, zdokonaľujú. To je dôvod, prečo som odpovedal bez váhania.

Ako by ste sa charakterizovali ako tréner? Aký vyznávate štýl hokeja?

Ťažko sa mi samému charakterizuje. Vlastne ani neviem, či by som sa sám dokázal charakterizovať, ale určite mám rád analytický prístup vo svojej práci, či už trénujem dospelých alebo juniorov. Svoju robotu jednoducho rád spätne analyzujem. Tá analýza vám totiž vie niečo naznačiť. Popri tom musíte mať nejaký osobný inštinkt, intuíciu, ale aj odborné vedomosti. Štatistiky mám rád! Predsa len o niečom hovoria, sú na nejakú oblasť vždy zamerané.

Pozrite sa na skautov, na skauting, majú rôzne podrobné bodovacie škály. Myslím si, že štatistiky v hokeji sú ako bikiny. Ako každé bikiny veľmi veľa odhalia (štatistické ukazovatele, hodnoty, čísla - pozn. red.) – ale to podstatné vždy ostane zahalené...! A na to musí prísť tréner. Takže z hľadiska charakteristiky rád niečo podriaďujem spätnej analýze – ale vždy s rezervou, pritom sa zároveň opieram aj o empatiu, cit, skúsenosti, poznanie, logiku. Som teda tréner, ktorý toto všetko rád spája v praxi.

Trénujete radšej dospelých alebo juniorov?

Trénoval som vyslovene všetky kategórie. Počnúc dospelými-vysokoškolákmi, či už to bolo na Svetovej zimnej univerziáde, na ktorej som sa zúčastnil päťkrát, v Číne 2009 sme dokonca získali bronzové medaily. Ale po mojom skončení fakulty telesnej výchovy a športu som začínal trénersky „od piky“ s tými najmenšími žiakmi, zakladal som športové triedy a pôsobil som v klube ako šéftréner mládeže v Piešťanoch, potom som sa postupnými krokmi prepracoval na kategóriu dorastencov, juniorov, mužov v klube a nakoniec k reprezentáciám.

Popri tom všetkom vediem roky odborne Úsek trénerov ľadového hokeja na Katedre športových hier FTVŠ UK. Chýba mi už len zväzový metodik alebo manažér... Postupnými krokmi som prešiel z Piešťan do Slovana Bratislava, kde som pôsobil pri doraste, junioroch, ale bol som aj pri dospelých v extralige. Tam som spolupracoval s pánmi Čadom, Miklošovičom, Stavjaňom, Cígerom, Pukalovičom a Hynekom. Tieto skúsenosti beriem do úvahy komplexne, nijako to nedelím.

FOTO: Martin Toth-Vaňo

Ale predsa len. Dá sa povedať, ktorá z týchto kategórií vás najviac baví?

Hokej a hokejová veková kategória ma baví vtedy, keď vidím u hráčov posun, keď vidím, že hráči sú schopní sa niečo naučiť. Ja do určitej miery vnímam tréning ako bežnú hokejovú výuku, ako určitý didaktický, pedagogický, ale aj trénerský proces. Baví ma to, napríklad - keď sa hráči naučia správne spracovať prihrávku, správne prekladať s pukom a mať stále hlavu hore, u starších hráčov zase nový systém hry, nové založenie útoku, nový signál pre presilovku či úspešnú hru v oslabení.

Momentálne trénujem v najvyššej súťaži šestnásť- až osemnásťročných dorastencov Trnavy, s ktorými sme zatiaľ na prvom mieste, zaťukám si radšej na drevo. V tejto kategórii je ten hokejový a výkonnostný posun najviditeľnejší. U tých šestnásť- až osemnásťročných chlapcov je trénerská práca najefektívnejšia vôbec - vďaka prelínaniu sa všetkých súčastí športového tréningu a v nej sa začínajú formovať aj prví reprezentanti Slovenska. U dorastencov je pedagogický vplyv trénera badať najlepšie. To, čo im tréner ukáže, vedia pretaviť často úspešne aj do samotnej hry.

Na Slovensku je až príliš veľa trénerov

Hovorili ste, že ste spolupracovali s pánom trénerom Čadom. Aký je to človek? Pretože medzi hráčmi sa o ňom hovorí, že je celkom impulzívny.

Každý tréner je podľa mňa impulzívny. Myslím si, že emócie vládnu v hre, tréner je toho súčasťou. Niekto to dáva najavo, niekto zasa nie. Niekto si to nechá, ako sa hovorí, „za roh“, niekto na to reaguje až v šatni, niekto aj pred divákmi. Pán tréner Čada je v prvom rade odborník, ktorý sa hokeju venuje nie na sto percent, ale na stopäťdesiat, vyžaduje maximálnu pozornosť a koncentráciu hráčov i realizačného tímu. Už samotný tréningový proces je uňho prísny, náročný, nielen zápas.

Vraj niektorých hráčov dokonca vyhodil z tréningu...

To je normálne. Treba zase nastaviť nejakú latku. Ja som s ním spolupracoval v čase, keď odchádzal zo Slovana a prichádzal pán Cíger. Mal som možnosť poznať ho už predtým, niekoľkokrát som jeho tréningy sledoval, stretávali sme sa a rozprávali. Učil som sa od neho pozorovaním. Čo som považoval pre seba za prínosné, som si preniesol do svojej činnosti. Naša verbálna spolupráca bola o tom, že on vyznával princípy a hodnoty, ktoré, myslím si, platia aj v iných kvalitných mužstvách. Práve preto si ho ako trénera vážim.

Ako vysokoškolský pedagóg prichádzate do kontaktu tak s budúcimi slovenskými hokejistami, ako aj trénermi. Akú má Slovensko v tejto oblasti budúcnosť? Mám na mysli najmä trénerov.

Podľa mňa už na Slovensku ich je dostatok, možno až príliš veľký dostatok trénerov. Už by aj stačilo. Bolo tu najprv obdobie hluché, potom veľmi plodné na školenie. Po rozdelení Československa, koncom deväťdesiatych rokov a v prvom desaťročí tohto tisícročia, sa veľa času venovalo snahe zlepšiť vedomostnú úroveň trénerov na Slovensku. Povedal by som, že sa tak trochu dobiehal akýsi zmeškaný vlak.

Osobne si však myslím, že u nás momentálne vládne pretlak kormidelníkov. Školenia prebiehali dosť kvantitatívne a často. Týkalo sa to zvlášť externej formy štúdia, ktorá bola roky participovaná bývalou Telovýchovnou školou, potom Slovenským zväzom telesnej kultúry, neskôr Slovenským zväzom ľadového hokeja a napokon samotnou FTVŠ. Tá ako externé pracovisko pre zväz pomáhala školiť trénerov nižších i najvyšších licencií.

Vzhľadom na kvalitu trénerov, podľa môjho názoru, nie každý absolvent tohto štúdia sa môže hrdiť tým pravým statusom, že je skutočný „tréner-odborník“. Ale je to tak aj v iných profesiách, nielen v hokeji. Naopak, máme aj skutočné výnimky. Taktiež sa mi potvrdzuje, že naši niektorí bývalí absolventi sú úspešní ľudia doma i v zahraničí (KHL,VHL, MHL, Európa). Aj – aj! Prirodzene sa nájdu tiež takí, ktorí získajú diplom „s odretými ušami“, no nemajú pravé predpoklady viesť, riadiť, trénovať, učiť, opravovať a byť nároční.

Sú viac úspešní pri „áčku“ alebo pri deťoch?

Čo je to úspešný tréner? Úspešný tréner nie je iba ten, kto vyhrá medailu. Úspešný tréner je aj ten, kto začne prípravu s deťmi v novej hokejovej akadémii, v novom, v malom klube - akoby na zelenej lúke, kde postavia zimný štadión, kde z ničoho začne tréner robiť nábor a ten nábor sa ujme, čím vzniká generácia mladých hráčov, nový hokejový klub a tí chlapci od hokeja neodchádzajú, ale zostanú pri ňom.

Tréneri sa často v počiatkoch tejto práce boria s nemalými problémami. Pre mňa je tréner, ktorý chlapcov dokáže udržať pri hokeji, rovnako úspešný ako ten, čo vyhrá majstrovstvá sveta alebo olympijské hry. Takže úspešný tréner je veľmi široký pojem. Pre mňa je úspešný aj ten, čo vychová v desiatom mužstve tabuľky úspešného reprezentanta. Nemusí byť majster Slovenska či sveta, ale z jeho šatne vychádzajú reprezentanti. Dovolím si tvrdiť, my máme na Slovensku aj šikovných odborníkov!

Richard Lintner sa pri svojej kandidatúre na prezidenta SZĽH vyjadril, že by si pri slovenskej reprezentácii vedel predstaviť aj zahraničného trénera. Aký je na toto váš názor?

Nepoznám jeho presné pohnútky, prečo sa Rišo k tomu takto vyjadril. Dnes je trénerské povolanie také globálne, že je úplne bežné, že reprezentácie vedú aj iní tréneri ako domáci. Možnože Rišo chcel nadviazať na svoje skúsenosti z NHL, kde pôsobil. Tak isto bol v KHL, kde spoznal tiež niekoľko trénerov. Bližšie sa k tomu ťažko vyjadrím. Ja si myslím, že sú na Slovensku tréneri, ktorí by dokázali byť úspešní doma aj v zahraničí. Je to iste vec koncepcie alebo názoru na kritériá výberu trénera.

Vy ste okrem iného viedli aj mládežnícke reprezentácie Slovenska do 17 a 18 rokov. Pamätáte si na niektoré mená hokejistov, ktoré ste v týchto výberoch trénovali?

Keď som bol tréner mládežníckych reprezentácií do 17 a 18 rokov, bol som vo veku štyridsiatnika. Bol to ideálny vek pre takúto vekovú kategóriu. V tom čase som sa vrátil zo šesťmesačného pôsobenia v Kanade, kde som pôsobil na stáži. Predtým som sa doma stal dvojnásobným majstrom Slovenska v kategórii hráčov do 18 rokov. Za to, že som dostal takúto príležitosť, som bol a dodnes som vďačný SZĽH. Na túto pozíciu som sa musel prebojovať postupnými krokmi a hlavne spomínanými výsledkami. Myslím si, že to bolo najmä vďaka úspechom v Slovane, kde sme boli dvojnásobní dorasteneckí majstri Slovenska (1999 a 2000). Bral som to ako prirodzené a najmä výsledné ocenenie „niečoho“ vydareného v mojej trénerskej klubovej kariére. Rovnako ako to, že som mohol spolupracovať s hráčmi, ktorí dnes patria k výborným a známym i úspešným hokejistom.

Myslím, že každému hokejovému fanúšikovi niečo povie meno Jaroslav Halák, ktorého som zobral do Kanady na Viking Cup turnaj ešte ako sedemnásťročného a z trojice brankárov si svoje miesto zastal najlepšie. Tým si vyslúžil miesto jednotky na MS, ktoré sa v tej dobe hrali na Slovensku v Piešťanoch a Trnave. Bol to Andrej Meszároš, takisto o rok mladší, bol to Rastislav Špirko, útočník Michal Lukáč, obranca Richard Stehlík, ktorý pôsobil v českej lige aj v KHL, či Štefan Ružička, ktorý si neskôr zahral vo Philadelphii a Spartaku Moskva. Ďalej Samír Saliji z Nitry, Michal Školiak z Liptovského Mikuláša, Tomáš Klempa z Popradu...

Bolo to náročné obdobie, nebolo všetko úplne dokonalé, lebo v tej dobe sme nemali na SZĽH žiadny štatistický program, ktorého som ja zástancom, keďže sa rád „vŕtam“ v rôznych ukazovateľoch herného výkonu. Nemali sme o hráčoch potrebný a hlavne dokonalý prehľad z hľadiska hernej výkonnosti. Boli sme odkázaní iba na verbálnu a telefonickú komunikáciu, referenciu (často príliš subjektívnu) s trénermi v kluboch, takže výber hráčov bol pre mňa dosť náročný, keďže sme chlapcov chceli mať objektívne porovnaných.

FOTO: Martin Toth-Vaňo

Živo si pamätám, že keď som bol tréner sedemnástky, v niektorých asociačných pauzách sme doslova nemali žiaden medzinárodný zápasový program. Hrávali sme prípravné zápasy len proti starším družstvám doma; s juniorkou Popradu, Topoľčian či Liptovského Mikuláša. Čiže podľa mňa v tom čase reprezentácia bola slabšie preverená, otestovaná na majstrovstvá sveta do 18 rokov, kde sme čelili už vtedy budúcim velikánom - hrali proti nám napríklad: Ovečkin, Sjomin, Žerdev, Klepiš, Michálek, Hudler, Bouchard, Nash, Romy, Osulivan, Kosticin Andrej, Parise Zach, Eaves, Filppula, Johansson a pod. Taká vážna konfrontácia prišla až na samotnom konkrétnom svetovom šampionáte, kde sme sa stretli s ťažkými súpermi: USA(1), Rusko(2), Česko(3),Fínsko(4), Bielorusko (5), Kanada(6), Švajčiarsko(7), Švédsko(9), Nemecko (10), Nórsko (11), Ukrajina(12); čo už bolo neskoro. Predtým sme v SR 18 hrávali viac-menej s Bielorusmi, Nórmi, Nemcami a so Švajčiarmi. Napokon sme dosiahli na len ôsme miesto z dvanástich mužstiev.

MHL by slovenským mladíkom pomohla

Aký je váš názor na projekt reprezentačnej dvadsiatky?

Kategória 20 ročných hráčov? Vo svete hrajú mládenci pravidelne mužský hokej vo svojich kluboch – čiže sú súčasťou týchto seniorských tímov, nie v projektoch. Mladíkov na tréningu a v zápasoch vedú muži, hotoví hráči, čím je aj ich výchova efektívnejšia. Názory na tento projekt sú rôzne. Keď vznikal projekt, vnímal som ho ako určité „nutné zlo“, ktoré sa musí vytvoriť na to, aby sa slovenská reprezentácia primárne vyhla stále väčším výkonnostným problémom, ktoré v tej dobe boli, a hlavne, aby zotrvala v A-kategórii MS 20 ročných. Vznikala akási priehlbina výkonnosti hráčov vďaka niektorým pretrvávajúcim problémom v systéme výchovy mládeže na Slovensku. Zväz to vtedy akútne riešil vytvorením projektu SR 20, ktorý existuje už desiaty rok. Bral som to ako riešenie na určité krátke obdobie troch, možno iba piatich rokov.

Základ reprezentačnej činnosti v projekte spočíva v tréningovom procese, v snahe vytvoriť vyššie nároky v tréningu na hráča vďaka kontrolovanému režimu, často modelovanému zaťaženiu a systému zápasov; s pomerne úzkym počtom hráčov v kombinácii mužských zápasov v dvoch najvyšších súťažiach doma, tak isto adekvátnym finančným a materiálnym zabezpečením hráčov.

FOTO: Jan Sukup / SZĽH

Mrzí ma hlavne to, že v „Projekte“ je z hľadiska možností venovaná pozornosť pomerne malému počtu hráčov, dajme tomu 35 – 45 ľudí, ktorí sa tam v priebehu toho cyklu zákonite otočia. Hráči sú mimo materských klubov, a tým nevzniká dostatočná klubová konkurencia zložená z nádejných reprezentantov - na úrovni ich prirodzeného prechodu k „mužom“ a do mužských súťaží. Samozrejme, hrať v najvyššom mužskom hokeji nie je také jednoduché, nemôže to hocikto. Niekto začne pomerne skoro a niekto až 2 - 4 roky po ňom. Systém prípravy v projekte je teda v prvom rade monoúčelový s cieľom pripraviť dvadsaťročných pre reprezentáciu Slovenska na koncoročnom turnaji v Severnej Amerike, a to v pomerne krátkej dobe, čo je veľmi náročné.

Bývalé Tréningové strediská mládeže (TSM) pracovali so širokým počtom nadaných hráčov zo svojich spádových oblastí. Strediská vytvárali nadštandardné podmienky pre kluby, aby najlepší juniorskí hokejisti prešli priamo k seniorom v klubovom hokeji, a tak boli pripravení do svojej reprezentácie. Na Slovensku boli teda viaceré TSMky (niečo ako „Projekty“ - pozn. red.) na vysokej športovej, odbornej, materiálnej i finančnej úrovni. Bývalé ani súčasné TSM však dnes, žiaľ, v kluboch neexistujú, nefungujú – na rozdiel od podobných podôb krajín ako: Rusko, Švédsko, Fínsko, Švajčiarsko, Česko,...

Spomínaný systém je bývalý. Rozpadnutý. Prevzali naše „TSM-kové know-how“ spomínané hokejové štáty. Žiaľ, už dlhé roky nefunguje, nebol ani reštartovaný podobný celoplošný systém športovej prípravy, resp. znovu vytvorený – teda okrem náhradných Projektov SR 18 a Projektu Orange 20.

Verím, že súčasný hokejový zväz podnikne maximálne úsilie zmenou súťaží, komplexných podmienok na úrovni hokejových klubov. Objektívne musíme priznať, že ani vďaka novému Zákonu o športe (je 1 rok starý - pozn. red.) nie je v očakávanej miere možné pokryť finančné náklady spojené s takouto progresívnou činnosťou ako v susednom Česku, Maďarsku. Nový športový zákon je v súčasnej podobe skôr komplikovaný, než jednoduchý. Viem, že SZĽH štartuje v tejto oblasti zmeny.

Musí dôjsť k určitému celoplošnému zachyteniu hráčov v kluboch u nás s cieľom podporiť všetkých chlapcov, aby z hokeja neodišli skôr, než niečo dokázali - ale, naopak, aby sa tam zveľadili po športovej, vzdelanostnej, výkonnostnej a materiálnej stránke. Odvíja sa to aj od Zákona o športe, ktorý želaný efekt nepriniesol v danom osohu ako sa čakalo. Aj toto môže byť dlhodobou príčinou stagnácie príslušných klubov a podmienok rozvoja u hráčov na Slovensku, najmä v ich prelomovom výkonnostnom období na rozhraní juniorov a mužov. Z toho sa pre väčšinu v mladej generácii črtá otázka: „Byť či nebyť (vážnym) hokejistom?“ Napríklad tak, ako „reštartli“ v Česku, kde funguje po príchode hlavného metodika pána S.Lenera na ČSLH princíp toho istého staronového TSM princípu, čo tu bolo v bývalom Československu, len sa to nazýva Česká hokejová akadémia. Celý, celučičký hokejový svet prevzal filozofiu hokejového Československa a vznikali rôzne organizácie - napríklad podľa vzoru TSM vo Švédsku švédske hokejové lýceá, švajčiarske moderné hokejové kluby a fínske centrá prípravy hokejistov v kluboch, v Rusku profi-kluby pre MHL.

Pomohlo by slovenskému mládežníckemu hokeju, keby Slovan prihlásil mužstvo do MHL (mládežnícka súťaž KHL)?

Ja som v tej lige trénersky pôsobil pred piatimi rokmi. Bolo to mužstvo, ktoré sa na Slovensku formovalo. Tatranskí vlci sa mali sťahovať do Bratislavy preto, že Lev Poprad skončil pôsobnosť na Slovensku a zase Slovan Bratislava začínal v KHL. Podľa reglementu KHL musia mať družstvá vytvorený systém tímov okrem KHL aj vo VHL (seniorská Vyššia hokejová liga) a práve MHL. Nakoniec sme boli sformovaní nie na Slovensku, ale v Budapešti, čiže rok som pôsobil mimo Slovenska.

Poviem vám, je to nenormálna, skvelá súťaž s jasnými pravidlami o štarte a príprave hráčov pre ruskú reprezentáciu do 18 a 20 rokov, spoločne s VHL a KHL. Pracuje sa tam na princípe TSM-ky, hráči a tréneri majú zabezpečené presne to, čo sa požaduje v modernom hokejovom svete od hráčov do 18 či 20 rokov, či seniorov v KHL-ke. Bol to absolútny vrchol mojej kariéry, či už hráčskej alebo trénerskej. Existujú tam totižto profesionálne podmienky a zároveň maximálne nároky na trénerov, to isté pri hráčoch. Z Budapešti sme lietali do všetkých destinácií, kde sa hrá KHL a z 31 dní sme hrali 16 dní zápasy. Viete si teda predstaviť tú záťaž, že „akoby“ každý druhý deň sme hrali zápas? Bolo to hrané systémom v blokoch - v sérii štyroch zápasov za päť dní. Napríklad, leteli sme do Minsku, odohrali sme tam dva zápasy, tretí deň bol určený na presun, odlietali sme do Čerepovca, kde sme odohrali ďalšie dva zápasy a potom naspäť do Budapešti.

Myslím si, že táto súťaž by mladým slovenským hokejistom určite pomohla. Slovan Bratislava bol na turnaji teraz v auguste, ktorý organizovala práve MHL a dostával tam príučky, skončil posledný. My sme v tejto súťaži pôsobili ako mužstvo, ktoré bolo zložené hlavne zo slovenských hokejistov a českých hráčov, ktorí pokračovali po rozpade Tatranských vlkov a dopĺňali nás štyria úspešní hokejisti z Maďarska.

Neoslovil vás v tejto súvislosti nikto zo Slovana, keď už máte skúsenosti s takýmto projektom?

Nikto zo Slovana po návrate z MHL domov ma neoslovil. Samozrejme, skúsenosti s tým mám a túto ligu môžem každému dobrému hráčovi a trénerovi len odporučiť. Práve preto, že učím na vysokej škole, som to bral ako určité obohatenie svojich poznatkov – bol to top. V Kanade je bežné, že univerzitní profesori majú po šiestich rokoch pôsobenia na akademickej pôde povinnosť ísť niekam inam do praxe, kde získajú zase nové čerstvé vedomosti (tzv. The Sabatical year), ktoré potom ďalej odovzdajú.

Takže ja som to bral z takého vlastného pozitívneho hľadiska a pokračujem naďalej doma na Slovensku v extralige dorastu. Po návrate z Budapešti som pôsobil v Ružinove, s ktorým sme pred dvoma rokmi boli druhí v SR, a to nejde v Bratislave o prvotriedny klub, a dokázali sme s ním získať striebro. Všade na svete je to o ľuďoch a o práci v danom čase.

Druhá časť rozhovoru s Igorom Tóthom bude publikovaná 5. decembra na www.presilovka.sk