V celej histórii Formuly 1 sa na štart postavilo 14 kanadských jazdcov. Väčšina z nich sa v kráľovnej motošportu dlho neohriala a po dvoch až troch sezónach sériu opustila bez jediného bodu, vrátane Jacquesa Villeneuvea staršieho. Jediní dvaja pretekári, ktorým sa podarilo nielen zabodovať, ale sa aj významne zapísať do dejín tohto športu, boli Gilles a Jacques Villeneuveovci.
Prvý z rodiny, kto sa prebojoval do Formuly 1, bol Gilles a to takmer priamo do Ferrari, kde strávil celú svoju kariéru. Začínal v rodnom Quebecu s upraveným cestným autom Ford Mustang, onedlho sa presunul do jazdeckej školy Jima Russella s cieľom získať licenciu pre profesionálne kategórie. Jeden rok strávil v regionálnej Formula Ford, ďalšie štyri vo Formula Atlantic. Svoje prvé víťazstvo zaznamenal v sezóne 1975 v hustom daždi, čo mu vynieslo miesto v tíme Ecurie Canada. Roku 1976 dominoval s prehľadom, zabezpečil si titul šampióna nielen v Kanade, ale aj v USA. To isté sa mu v Kanade podarilo i v nasledujúcej sezóne.
Miesto v F1 si Gilles Villeneuve zaslúžil pričinením Jamesa Hunta, ktorý sa za neho prihovoril v McLarene. Z pôvodne piatich závodov, ktoré mal odjazdil v sezóne 1977 v treťom monoposte tímu z Wokingu, bola len jedna veľká cena a to aj napriek tomu, že v staršej špecifikácii vozu dokázal poraziť oboch oficiálnych jazdcov. Zdalo sa, že Kanaďanova kariéra sa dostala do slepej uličky, no v auguste sa mu podarilo nepresvedčivým výsledkom testov vo Fiorane presvedčiť legendárneho Enza Ferrariho, aby ho najal na posledné dva závody a aj celú ďalšiu sezónu. Miesto v tíme mu uvoľnil Niki Lauda bezprostredne po zisku druhého titulu majstra sveta.
Prvým závodom vo farbách stajne z Maranella, ktorý Villeneuve absolvoval, bola jeho domáca veľká cena na okruhu Mosport Park pri Toronte. Žiaľ, nedokončil ju po šmyku. Rovnaký výsledok, no s oveľa tragickejšími dôsledkami, prišiel na japonskej trati Fuji. Po zrážke s Ronniem Petersonom sa Kanaďanov monopost odlepil od zeme a skončil medzi divákmi, pričom zabil jedného pozorovateľa, jedného maršala a desiatich zranil. Vyšetrovanie ukázalo, že to nebola vina jazdca, keďže sa obete nachádzali v zakázanej zóne.
Šťastie si na Villleneuvea nesadlo ani na začiatku ďalšieho roka. Po sérii odstúpení volala talianska tlač po jeho výmene, no Ferrari mu verilo a nemýlilo sa, ako sa ukázalo. V Rakúsku si pripísal prvé pódiové umiestnenie za tretie miesto, bodoval aj v Taliansku a Holandsku. Posledný závod sezóny sa jazdil na ostrovnom okruhu Notre Dame v Montreale a domáci jazdec nezaváhal – premiérový triumf bol jeho.
Sezóna 1979 bola pre Gillesa Villeneuvea najúspešnejšia, aspoň z pohľadu celkového umiestnenia v šampionáte, kde obsadil 2. priečku. Pripísali si tri víťazstvá, štyri druhé miesta, ale aj slávny duel s Reném Arnouxom počas VC Francúzska počas posledných troch kôl. V súboji o 2. miesto najprv Arnoux predbehol Villeneuva, aby ho Kanaďan prekonal v nasledujúcom kole. Posledné kolo však určite zdvihlo zo sedadla každého diváka – Arnouxova snaha o zlepšenie v konečnej klasifikácii vyniesla hneď niekoľko kontaktov a vzájomných predbehnutí, no v cieli sa radoval Villeneuve. V Taliansku zas stál možno pred jedným z najťažších rozhodnutí kariéry – s tímovým kolegom Jodym Scheckterom bojovali o titul svetového šampióna. Ak by neposlúchol tímovú réžiu a skončil pred Scheckterom, stal by sa majstrom sveta, no on sa rozhodol poslúchnuť. Ferrari získalo double, no Villeneuve prehral, len o štyri body.
Po vydarenom závere predošlej sezóny sa očakávalo, že ročník 1980 sa stane korisťou talentovaného Kanaďana. Nestalo sa tak. Ferrari technicky nestačilo na súperov a jazdci sa prepadli hlboko do poľa. Za všetko určite hovoria body, ktoré získali – Villeneuve mal v konečnom zúčtovaní 6, obhajca titulu Scheckter len dva a po sezóne sa s kráľovnou motošportu rozlúčil. Jeho novým tímovým kolegom sa stal Didier Pironi, ďalšou novinkou v talianskom tíme bol nepochybne turbomotor, ktorý sa, žiaľ, nepomohol k väčšej spoľahlivosti monopostu. Gilles Villeneuve z väčšiny pretekov odstúpil. Cieľ uvidel len v šiestich závodoch a presne v polovici sa postavil na stupne víťazov. Na najvyššom stupienku bol v Španielsku a v Monaku. Darilo sa mu opäť aj na domácej pôde, kde získal aspoň tretie miesto po jazde s poškodeným predným krídlom za hustého dažďa, riskujúc čiernu vlajku.
V tomto roku sa však na štart VC Kanady postavili dvaja muži s priezviskom Villeneuve. Gillesov mladší brat Jacques, neskôr prezývaný Uncle Jacques (strýko Jacques), sa predstavil s tímom Arrows, no preteky nedokončil. Rovnako sa mu nedarilo ani na závode v Caesars Place a ďalší rok sa už v F1 neobjavil. Nasledujúca sezóna 1982 sa stala Gillesovi Villeneuveovi osudnou. Rýchlosť Ferrari bola sľubná, no prvé tri podujatia nedokončil pre technické problémy, pričom v Brazílii to bolo z prvého a v USA z tretieho miesta. Na pódiu mohli diváci vidieť extrémne populárneho jazdca poslednýkrát na VC San Marina dva týždne pred jeho smrťou – pripísal si 2. miesto po tvrdom boji s Pironim, keď ho tímový kolega pripravil o víťazstvo. Villeneuve bol nahnevaný a neskrýval svoje sklamanie, odhodlaný s Pironim už neprehovoriť.
8.mája 1982 sa jazdila kvalifikácia v belgickom Zolderi. Osem minút pred koncom kvalifikácie sa Villeneuve snažil prekonať najlepší čas svojho kolegu, keď vrazil do pomaly idúceho Jochena Massa. V rýchlosti asi 225 km/h stratil kontrolu nad svojím vozom a nasledoval tvrdý náraz, Kanaďanovi spadla prilba a ešte stále pripútaný o sedačku, skončil až na ochrannom plote. Hneď niekoľko jazdcov neváhalo prísť na pomoc, lekár bol na mieste o 35 sekúnd neskôr. S ťažkými zraneniami krku bol prevezený do nemocnice, kde o 21.12 zomrel v prítomnosti svojej manželky. V ďalšej sezóne priniesol meno Villeneuve späť do F1 Uncle Jacques, no len na domácej pôde. Po ďalšom neúspechu sa venoval o trochu úspešnejšej kariére v americkej sérii Cart, darilo sa mu však predovšetkým v kategórii Snowmobile. Svoju prezývku si zaslúžil tým, že vdove po svojom bratovi, Joann, pomohol vychovať synovca Jacquesa.
Jacques Villeneuve, syn Gillesa, rozbiehal svoju profesionálnu kariéru koncom osemdesiatych rokov. Po troch neúspešných sezónach v talianskej F3 odišiel do Japonska, kde získal titul vicemajstra F3, ročník 1993 mu zas priniesol 3. miesto v Toyota Atlantic. Z Ázie zamieril na americký kontinent. Tu sa mu darilo a po celkovom triumfe sa meno Villeneuve vrátilo do F1 v roku 1996 s tímom Williams. Mladý Kanaďan sa nemohol uviesť lepšie – hneď v prvých pretekoch získal pole position a po problémoch s olejom „len“ druhé miesto. Premiérové víťazstvo na seba nenechalo dlho čakať – na Nürburgringu si dokázal poradiť s Michaelom Schumacherom na Ferrari, neskôr pridal ďalšie tri, a tak si udržal nádej na titul až do posledného závodu na japonskej Suzuke. Jeho rival a tímový kolega, Damon Hill, si víťazstvom postrážil svoj náskok na čele Pohára jazdcov a Kanaďan sa musel uspokojiť s druhým miestom. Jednoznačne sa však stal najlepším nováčikom v histórii a tento primát si držal až do roku 2007, keď ho prekonal Brit Lewis Hamilton (vtedy McLaren-Mercedes).
S novou sezónou prišiel do tímu Heinz-Harald Frentzen, ktorý nedosahoval Hillove výkony. Villeneuve si však musel poradiť s novou konkurenciou – Michaelom Schumacherom či Davidom Coulthardom, ktorý triumfoval v Austrálii. Rok 1997 bol rokom v kanadských farbách – triumfami v Brazílii, Argentíne, Španielsku, Británii, Maďarsku, Rakúsku a Luxembursku položil Villeneuve solídny základ na zisk prvého titulu pre seba i pre krajinu javorového listu. Desať pole position už len podčiarklo fenomenálnosť rodáka z Quebecu, no i napriek tomu sa rozhodovalo až v samotnom závere sezóny v Jereze (Španielsko). V 48. kole sa zrodila jedna z mnohých kontroverzných situácií, ktoré sprevádzali kariéru neskoršieho 7-násobného majstra sveta. Schumacher vrazil do Villeneuva počas predbiehacieho manévru. Nemecký jazdec z pretekov odstúpil a bol diskvalifikovaný z celkového poradia šampionátu. Pretekár Williamsu prišiel do cieľa na 3. mieste a tešil sa z prvého a jediného titulu.
Všetci určite verili, že sezóna 1997 bola len začiatkom úspešnej kariéry talentovaného syna talentovaného Gillesa Villeneueva, no opak bol pravdou. Williams sa prepadol a obhajca titulu tím opustil. Nasledovali slabé roky v stajniach British American Racing, BAR Honda či Renault. Posledným pôsobiskom (2005 – 2006) sa pre Villeneuvea stal Sauber. Po 15. mieste v celkovom hodnotení a len siedmich bodoch sa Kanaďan rozlúčil s F1 a vrátil sa do Ameriky, kde bez väčších úspechov jazdil v sérii NASCAR. Naposledy sa v závodoch predstavil v rámci Formuly E v sezóne 2015 až 2016.
Zdá sa, že meno Villeneuve sa opäť vytratilo z motošportu. Či to bude natrvalo, je otázne. Jediný kanadský majster sveta má štyroch synov, no či ich raz uvidíme za volantom rýchlych aut, ukáže zas len čas.
FOTO: formula1.com