Na Slovensku by ste zrejme márne hľadali niekoho, kto vie o atletike viac. Alfonz Juck s ňou spojil celý svoj profesijný život a venuje sa jej v troch rôznych sférach. Manažér atlétov, organizátor atletických podujatí (okrem iných i ostravskej Zlatej tretry) a športový komentátor hovorí o svojich dojmoch z olympiády v Riu či z výkonov slovenských atlétov. Takisto vysvetľuje, čo preňho znamená zlatá medaila Mateja Tótha a aký je v súkromí Usain Bolt.

Najväčšou udalosťou na športové podujatia bohatého roku boli letné olympijské hry. Ako zvládli Brazílčania ich organizáciu?

Oni si mysleli, že je to v poriadku. Pohľad na veci z Európy a Južnej Ameriky je však výrazne rozdielny. Z pohľadu médií a ich práce to boli viac ako náročné hry. Športovci však boli spokojní a to je dôležitejšie.

Brazília nepatrí medzi najbohatšie krajiny, no i napriek tomu jej bola pridelená organizácia olympiády, čo je iste nákladná záležitosť. Je to v poriadku?

Zdá sa, že ak nechceme, aby sa veľké podujatia konali len v tých istých krajinách bohatšieho sveta, musíme asi za cenu ústupkov dať šancu aj ďalším kontinentom a krajinám. Športový svet by sa mal snažiť o to, aby náklady na usporiadanie podľa možností klesali.

Stihli ste počas pobytu v Brazílii vypozorovať rozdiely v mentalite Juhoameričanov a Európanov?

Mám pocit, že áno. My sme viac v strese, navyše sa snažíme o akúsi dokonalosť, čo nás v konečnom dôsledku najmä psychicky rozkladá. Takže sme menej spokojní. Brazílčanov až tak veľa vecí nerozhádže - na rozdiel od Európanov.

Je Rio de Janeiro mestom plným kontrastov?

To rozhodne, aj samotné hry boli farebné. Aj tým, akú farebnosť vytvárali favely alebo prázdne divácke miesta.

V pozícii atletického komentátora ste absolvovali už šieste olympijské hry. V čom boli iné a v čom sa našli spoločne črty s tými predchádzajúcimi?

Atmosféra udalosti, ktorá sa opakuje raz za štyri roky, je neopakovateľná a v tej jedinečnosti a prepojení na veľkú históriu, ak by sme sa posunuli až do antických čias, sú každé olympijské hry v istom zmysle rovnaké. Ale potom tu sú špecifiká každej krajiny a každého mesta, ktoré ich hostí. Vo výnimočnosti sú črty spoločné a v jedinečnosti Brazílie a premiére na juhoamerickom kontinente boli odlišné.

Olympijský štadión bez divákov, OH na brazílsky spôsob

FOTO: archív Alfonza Jucka

Ako vyzerá deň športového komentátora na najväčšom športovom sviatku sveta?

Je náročný a jasne naplánovaný. Všetko tam hrá svoju úlohu, napríklad, akú tašku si vezmete so sebou (čo všetko v ten deň potrebujete) až po bundu, keďže v medzinárodnom vysielacom centre je klíma nastavená pocitovo na bod mrazu. Nehovoriac o odbornej príprave a zháňaní si informácií. Musíte brať do úvahy aj očakávané časy dopravy na športovisko aj s časom na nevyhnutnú kontrolu pred vstupom. To už ani nespomínam, že na spánok je málo času aj vzhľadom na časové straty pri doprave autobusmi, najmä keď to organizátori nezvládajú.

Prečítajte si tiež: FIFA rozhodca Ivan Kružliak: Vítam techniku vo futbale

Zmenil sa počas rokov váš prístup k práci komentátora?

Najmä v tom, že sú oveľa väčšie technologické možnosti a základné informácie sú k dispozícii pre všetkých. Preto ide o nadstavbu, prehľad a analytické schopnosti posúdiť udalosť, ktoré vám žiadna štatistika či údaje nedodajú. To sa dá získať skúsenosťami a vlastným zdokonaľovaním sa, poznaním prostredia a osôb daného športu. Na komentátorskom mieste máte napríklad k dispozícii internet, a ak ste dostatočne zručný, dokážete si niečo overiť aj počas prenosu.

Pavol Gašpar, ktorý s vami komentoval niektoré udalosti atletického programu, povedal, že pri komentovaní atletiky ťažko hľadáte konkurenciu vo svetovom meradle. Čo hovoríte na takéto slová?

Potešia, zdajú sa mi prehnané, ale je pravdou, že atletikou dennodenne žijem a je to aj splnenie môjho detského sna – komentovať atletiku.

Alfonz Juck s Michaelom Johnsonom, bývalým držiteľom svetového rekrodu v behu na 400 metrov

FOTO: archív Alfonza Jucka

Olympiáda v Riu de Janeiro zostane navždy nezmazateľne zapísaná v histórii slovenskej atletiky vďaka zlatej medaile Mateja Tótha. Vy ste chodeckú päťdesiatku komentovali. Bol to jeden z vašich snov – sprostredkovať divákom na Slovensku medailovú radosť z atletickej disciplíny?

Áno, bol a konečne sa splnil. Začínal som na MS 1995 a odvtedy bolo na svetovej úrovni málo medailovej radosti pre slovenskú atletiku. Maťovi ďakujem a zároveň verím, že to nebolo jeho posledné slovo.

Matej Tóth je mimoriadne skromný a pokorný človek. Pomohli mu tieto vlastnosti v ceste za prvenstvom na majstrovstvách sveta a olympiáde?

O tom niet pochýb, viem si ho predstaviť rovnako usmiateho, aj keby to bolo striebro alebo bronz. Berie veci s nadhľadom, ale na druhej strane nepodceňuje žiadny detail svojho života, či už športového alebo súkromného.

Zväčší jeho úspech záujem o atletiku – či už zo strany detí, ale aj sponzorov či médií?

Aj toto je jednoznačné. Sú ohlasy ľudí, ktorí v minulosti chodecké súťaže vôbec nesledovali a v prípade Maťa si pozreli celú päťdesiatku, to sú takmer štyri hodiny. Na druhej strane je dôležité, aby sme popri tomto grandióznom úspechu mali v slovenskej atletike reálnu optiku a videli, kde nás tlačí päta a nepodľahli dojmu, že je všetko v poriadku, lebo máme zlato. Ale to je už iná téma.

Prečítajte si tiež: Fyzioterapeut a kondičný tréner Peter Čiernik: Regenerácia je prevenciou pred zraneniami

Ktoré ďalšie výsledky a výkony slovenských atlétov vás potešili?

Iveta Putalová, Lucia Hrivnák-Klocová, sestry Velďákové odviedli zhruba to, čo sa od nich čakalo. Výborné je piate miesto Marcela Lomnického v hode kladivom, ale my, čo sme v tom viac zainteresovaní, vieme, že z toho mohlo byť oveľa viac, keby Marcel dostal zo seba to, na čo má. Hlavný favorit vypadol v kvalifikácii a zrazu sa uvoľnilo jedno miesto na stupni víťazov - to sa nemusí opakovať.

Je medzi slovenskými atlétmi perspektíva na dosiahnutie medailového úspechu na ďalších olympiádach?

Okrem Tótha a Lomnického sa tam zatiaľ nič také nerysuje. Ale som optimista, že prídu zlepšenia jednotlivcov, ktoré otvoria aj takúto možnosť.

Alfonz Juck so zlatým medailistom počas komentovania

FOTO: archív Alfonza Jucka

Jednou z najvýraznejších postáv olympiády bol opäť Usain Bolt, ktorý je vaším priateľom. Poznáme ho ako veľkého šoumena. Aký je v súkromí?

Rovnaký ako na štadióne. Plný humoru a bezprostrednosti. Bolt sa na nič nehrá. Len naša spoločnosť a systém ho nútia stať sa na chvíľu strohým a stiahnutým, keď si to vyžaduje protokol danej situácie.

Zmenili ho úspechy?

Ani nie, je len opatrnejší k spontánnym prejavom. Okolo nás je veľa jedincov, ktorí by to hneď zneužili. Ale len on dokáže to, že sa tesne pred finálovým štartom pozdraví s nosičom košíkov vo svoje dráhe.

Bolt sa postupne pripravuje na koniec kariéry. Olympiáda v Riu bola jeho poslednou, teraz skončil so šprintom na 200 metrov. Ovplyvní popularitu a atraktivitu atletiky medzi fanúšikmi, keď ju opustí takáto obrovská hviezda?

Atletika má problém. Je v procese hľadania nástupcu Bolta, zámerne nepoužívam nového Bolta, lebo je taký výnimočný, že sa prakticky nedá nahradiť.

Usain veľmi rád štartuje na ostravskej Zlatej tretre. Čím si ho získala?

Tým, že sme ho pozývali už vtedy, keď bol „len“ nádejným juniorom a vždy sme sa o jeho osobu aj sprievod príkladne starali. Okrem toho mu Ostrava ponúkala aj dostatok súkromia, nie je v nej ruch metropol ako v Paríži alebo v Londýne. Náš míting je prakticky jediný, kde chodí normálne na stravu s inými atlétmi. Inde si necháva nosiť jedlo na izbu. Na vyhlásení Atléta roka v Monaku nás potešil, keď na otázku, ktoré sú jeho obľúbené mítingy a kam by si chcel zájsť na rozlúčkovom turné 2017, na prvom mieste menoval Ostravu. Až potom Londýn, Paríž, Lausanne.

Povedali ste sa, že by ste ho raz chceli priviesť aj na Slovensko. Ako ste na tom s naplnením tejto ambície?

Verím, že sa to raz podarí, zdá sa, že už nie ako aktívneho atléta, ale ako ambasádora športu by sa to v budúcich rokoch mohlo podariť. Treba však nájsť ten správny dôvod a myšlienku jeho návštevy.

FOTO: Alfonz Juck