Druhá časť rozhovoru (prvá časť)

Hokejovým fanúšikom je známy najmä z televíznej obrazovky ako videoanalytik hry. Igor Tóth je však aj vysokoškolským pedagógom na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave a momentálne pôsobí tiež ako hlavný tréner dorastencov v HK Gladiators v Trnave, kde sa jemu i mužstvu nadmieru darí. Hokej vidí inak ako bežný divák, dalo by sa povedať, že je hokejovým profesorom.

Reprezentácia vždy vychádzala a vychádza z práce z klubu

Nechýba na Slovensku trpezlivosť s mladými reprezentačnými hráčmi?

Každý hráč v hokejovom klube postupne zrie, ak sa s ním systematicky pracuje na vysokej úrovni. Náhoda neprináša ani úspech, ani ovocie. Nijaký hráč bez konkurencie a príkladu nebude hrať nikdy naplno. Iba v konkurencii sa hráč posúva ďalej, kde vyrastie na reprezentanta hodných kvalít.

SZĽH už začína s viacerými myšlienkami, pokusmi, oživovacími projektmi, snaží sa postupne meniť a reštartovať aj súťaže, avšak bude musieť postupne vytvoriť funkčný a spádový systém prípravy – teda tréningu v strediskách. Nemôžeme sa v jednotlivých kluboch hrať na piesočku, ak chceme mať profesionálnu kvalitnú ligu mužov z vlastných hráčov. Inak hrozí stagnácia vo výchove hráčov. Žiaľ, nemôže byť súčasné konkurenčné prostredie nastavené tak, že v rovnakej vekovej kategórii bolo v nižších súťažiach menej účastníkov ako vo vyššej súťaži (pozn.: prejavilo sa to v nedávnej minulosti - súťaže: dorastenci a juniori). I preto sa „plátali medzery“ zahraničnými účastníkmi, resp. sa z nižších súťaží odhlasovali hráči a všeobecne mužstvá v juniorskom veku, čo bolo už pred štyrmi až piatimi rokmi dozadu veľmi zlým signálom pre slovenský mládežnícky hokej. Narúšala sa kontinuita. Niečo čo sa malo u hráča do 20 rokov dovŕšiť a finalizovať , sa rúcalo a padalo....

Hráč nemá svoju vekovú kategóriu v klube. Prevrátená početnosť mužstiev v súťaži, to je popravde prevrátená „pyramída“ výkonnostného športu u nás. Žiaľ, na Slovensku sa to tradovalo dlhšie, že postupne väčšina mládežníckych klubov chcela byť „extraligových“. No na to v mnohých prípadoch neboli vytvorené hráčske, trénerské i iné materiálne a finančné podmienky - celkový „background“. Výkonnostná špička hráčov nebola vrcholom pyramídy, ale širokou základňou bez konkurencie. Špička má byť predsa čo najvyššie od základu akejkoľvek pyramídy – iba z nej vyjdú úspešní reprezentanti. U nás sa musí tento systém zmeniť, nastaviť alebo vytvoriť tak, aby hráči mali konkurenčné prostredie a zázemie už odmala a aby boli schopní zvýšiť výkonnosť vďaka skutočne kvalitným trénerom, spoluhráčom, tréningom, súperom a taktiež celkovému klubovému „backgroundu“. Slovenské kluby by mali stavať iba na vlastnej filozofii a na vhodných odborníkoch, ktorí budú zodpovedať za výchovu hráčov v klube. Hráč je vlastne reklamou klubu, či nie?!

Samozrejme, musia to takíto hráči dokázať najprv vo svojom klube, potom v juniorskej reprezentácií a potom sa systematickou prácou všetkých „okolo“ snáď dostanú aj do seniorského A-tímu a do mužskej vrcholovej súťaže či samotnej reprezentácie štátu. Druhá vec je, že ak nebude mať hráč dostatočný a dlhodobý príjem, hoci je sám ešte mladým hráčom vo veku 17-23 rokov, ktorý ho v budúcnosti bude stabilizovať a motivovať k sebarealizácií – v profesijnom hokejovom živote, tak z hokeja skôr či neskôr odíde... ! To je smutná skutočnosť dneška. Vo svojich dvadsiatich dvoch – troch - štyroch rokoch hráč zistí a smutne pochopí, že jeho hokejová budúcnosť a existencia je ohrozená, keď mu výplata mešká alebo neprichádza, prípadne ak je na úrovni 300 až 500 eur v hrubom za mesiac a má sa z neho stať muž schopný živiť seba či časom svoju rodinu. A to postupne stráca popri hokeji aj vzdelanie, nakoľko kvôli hokeju neštuduje a vzniká problém, kam sa zaradiť v živote.

Narážali sme skôr na to, že keď aj mladý hráč dostane príležitosť, tak väčšinou len v štvrtej formácii. Keď ho aj dajú do vyššej, tak ho z nej stiahnu hneď, keď mu nevyjde jeden zápas. Nerobíme to, čo napríklad Fíni, že majú dvoch mladíkov v prvom útoku.

Správne pochopená myšlienka, lebo to nie je len chýbajúca trpezlivosť hráča, ale opäť systém športovej prípravy juniorov a myslenia samotných trénerov a hokejových funkcionárov. Keď príde vo Švédsku nadaný hráč do mužstva seniorov, tak ho budú testovať v okruhu najlepších. Nikdy neotestujete dobrého nadaného mladíka v štvrtej päťke. On však na to musí mať! Funkcia štvrtého útoku je úplne iná ako toho prvého, hierarchia je jasne postavená. Aj v Česku hrávajú väčšinou mladí hráči v prvých dvoch formáciách, vedľa dvoch starších hráčov v Tipsport lige a vo WSM Lige. Starší sú pre mladších ako pomocníci, radcovia či vhodní mentori a tí mladí na to, aby sa niečo naučili a zároveň už aj ukázali. Hráč je v takejto formácii určitý čas, a keď sa ukáže, že na to má, tak ho natrvalo zapracujú medzi seniormi, hoci je junior či talentovaný dorastenec. Ako napríklad v súčasnej sezóne v Čechách Nečas, Reichel, Škarek, Zábranský a Zadina a z našich Slovákov v Čechách: Roman, Lacka, Zeleňák či Kroni Musliu.

Keď na sebe títo chlapci zapracujú, chodia hrávať pravidelne okrem juniorky aj do nižších seniorských súťaží (napr. 1. seniorská liga slúži v rámci extraligových fariem), znamená – že nehrajú len extraligu. Napríklad v Česku je prvá seniorská liga mužov rovnako kvalitná a profesionálna ako Tipsport extraliga, pritom je to spomínaná farma. Čiže vidíte, že toto je vec systému, nie samotných hokejistov, že by boli netrpezliví. Je to logická vec... Šikovní, pracovití chlapci v Škandinávií i v Čechách dostanú príležitosť. Všetko je o príležitosti. A tréner, ak ho teda chce vychovať, tak ho dá ku kvalitným seniorským hráčom. Nie ho strčiť na „čakačku“ na bydlo hore do zadnej rady...! Dívaj sa, uč sa!“

FOTO: Jan Sukup / SZĽH

Pán Faith, ktorý je úspešný slovenský tréner, vychoval svojho času Igora Libu. Ten ako hráč, ktorý bol vychovaný týmto spôsobom, odovzdal (vychoval v klube) generačne svoje hokejové zvyky a skúsenosti ďalej Lacovi Nagyovi alebo Ľubomírovi Hurtajovi. A to sú hráči, ktorí boli doma i v zahraničí úspešní, aj medailisti. Tento proces jednoducho v Československu fungoval dávno, my sme boli toho súčasťou. Treba sa retrospektívne pozrieť za seba, či sú mladí hráči zaradení do formácií, kde ich rolu tréneri vedia objaviť a aj im ju nájsť. Lebo ak budete iba v štvrtej päťke, tak vaša rola nevyznie. Postupne vymizne. Hokejista je ako herec. Ako herec predsa nemôžete hrať svoju rolu iba v zákulisí, za oponou, ale musíte ju ukázať a predviesť svoje „hokejové“ kvality pred ňou. Hokejisti sú predsa v tom čo robia virtuózi podobní umelcom.

V tom môže byť však aj tá slovenská mentalita s trénermi, ktorých vyhadzujeme po pár nevydarených zápasov. Tí môžu mať obavy nasadiť mladého hráča, ktorému sa zo začiatku až tak nedarí, v prvých päťkách.

Áno, ale ja si myslím a dúfam, že na Slovensku príde do hokeja generácia ľudí, ktorá to bude chcieť postupne zmeniť, nebude to však asi len tak hneď zo dňa na deň. Hráči, ktorí boli úspešní od „čias“ Petrohradu 2000, už vtedy pomohli nášmu hokeju sa zviditeľniť. Hrali tam vtedy aj hráči z našej najvyššej domácej súťaže, čo bolo pre mňa z úspechov a medailí nášho hokeja najcennejšie. Žiaden veľký tím, no prvý veľký úspech. Dúfam, že generácia seniorov roku „2000“ si nájde v hokeji postupné uplatnenie - či už ako mládežnícki a seniorskí tréneri, rozhodcovia, manažéri, riaditelia, funkcionári...

FOTO: Presilovka

K tomu určite príde, že sa z nich nie všetci, ale niektorí chytia v praxi a takým spôsobom začneme uvažovať a rozmýšľať aj u nás, ako v spomínanej Škandinávii či Česku. Pre slovenský hokej je potrebné vychovať hráča, mať ho ako produkt, na ktorom sa podieľa jeho vlastný klub, resp. aj viacero klubov v rovnocennej spolupráci. Potom ho vhodne zaradiť kam patrí, posunúť v pravý čas a nakoniec predať. Hráč od mala je produkt, nič inšie! Už je najvyšší čas to pochopiť a realizovať v kluboch. Nech pomer legionárov postupne ubúda na úkor vlastných a schopných hráčov v mužoch. Na to ale musíme mať v klube správnych trénerov a vytvorený klubový „background“, pre hokejistu od veku od 14 do 24 rokov. Výchova hráča je dlhodobý a pravidelný proces, vedeli by o tom hovoriť tí čo to nedávno začali od piky, Zdeno Cíger a Igor Liba, pritom pracujú s malými a nevedia zaručene, či budú úspešní, nakoľko je to dlhoročný proces...

A je aj dôležité, aby nadaný hokejista vedel, že je platný pre mužstvo. Aby vedel, že v tíme nie je navyše a už vopred je jasné, že nemá miesto medzi mužmi, než vôbec niečo ukáže. Je fajn, ak bude vnímať, že keď na sebe popracuje, tak bude mať podmienky na postup vo výkonnosti a bude za svoju výkonnosť patrične ocenený.

Aký máte názor na zavedený systém nadobudnutia trénerskej licencie na trénovanie mužov? Je podľa vás naozaj potrebné, aby po ukončení kariéry hráč musel absolvovať odborné kurzy?

Prednášam na vysokej škole dlhé roky a viem, že vzdelanie všeobecne patrí k posunu každého človeka v akejkoľvek profesii. Myslím si, že hráči, ktorí boli úspešní v NHL alebo KHL, by sa mali vzdelávať a ísť s dobou. Nemôžu vsádzať na minulosť, tobôž nie hráčsku, ak chcú ísť trénerskou dráhou. Najlepším príkladom na Slovensku je Igor Liba, ktorého ako reprezentanta, hráča i človeka si veľmi vážim. Odohral, bol úspešný vrcholový hráč, prišiel sadol do lavice, absolvoval, ukončil trénersky kurz úspešne. A on sám si prešiel svoje – už aj ako hráč aj ako tréner, dal sa na neľahký trénerský chlebíček. Dennodenne pracuje a formuje mladých. Majú v ňom, nielen v Čani, pekný vzor.

Počítače, lekárska veda, informačné systémy sú novšie, sú iné, ako boli pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi. To isté platí aj o hokeji. Neoplatí sa žiť z podstaty hráčskej a rutiny toho, že som bol úspešný hráč, pretože to je krátkodobé.

A mládež, v akom prostredí sa formuje v súčasnosti? Sú iní mladí chlapci než ich slávni predchodcovia?

Dnes chýba bývalá spontánnosť detí, činnosť získaná z hier zo dvora, ulice, prípadne hier po škole alebo cez víkendy, kde sa chlapci hrávali vo voľnom čase. Vy to dnes ako tréner celé suplujete v tréningovom procese. Žiaľbohu, musíte to podať chlapcom „celé na tácke“ a musíte ich to naučiť. Toto je dnes „navyše“ rola trénerov - pedagógov oproti minulosti. Musia viacej o tom premýšľať a v tom zmysle konať. Na rozdiel od minulosti sú dnešné deti menej pohybovo, ale viac elektronicky zdatné.

A na druhej strane, ak je v nejakom malom meste či v žiackom tíme maximálne jedenásť – dvanásť žiakov v jednom družstve, tak tam nie je žiaden očakávaný posun, žiadna konkurencia a žiaden výkonnostný skok sa neurobí. V praxi to vyzerá tak, že jedenásti – dvanásti vrátane brankára trénujú, a či sú dobrí alebo slabí, napokon stále všetci hrajú. V tréningu nemusia ani pridať, môžu aj poľaviť, aj tak na zápas nastúpia. Ešte je tréner rád, že prídu, namiesto toho – aby bol na nich náročný. Nehovoriac o adekvátnom plánovaní zaťaženia a dávkovania. To už je akási „španielska dedina“ pri tak obmedzenom počte hráčov v tréningu z hľadiska dlhodobosti. Výsledkom je nakoniec priemernosť. Niet osobností, niet hráčskych hviezd. Takýto hráči si vytvárajú nevhodné vlastné tempo, od mala chytajú zlé dynamické stereotypy, nevhodné herné návyky, sú urážliví keď zrazu v doraste či v juniorke nehrajú kvôli poklesu výkonnosti. A mávajú problémy vo vyšších a náročnejších súťažiach sa presadiť. To je v 60 – 80 % klubov na Slovensku jednoducho realita v mládeži s početnosťou hráčov bez konkurencie v tíme, česť výnimkám.

V čom je iné trénovanie, zloženie mužstva mužov?

Keď sa ako tréner pozriem k seniorom, tak tam je to iné ako u mládeži. Je to o tom, ako zložíte dané mužstvo. Aké väzby viete u hráčov vytvoriť v „lajne“, zostrojiť produktívne útoky a obrany, sfunkčniť hru. Už ich nevychovávate tak, ako pri mládeži. Kontrolujete a korigujete vzťahy a ich výkony v mužstve. Veľakrát naši úspešní hokejisti boli skúsenými hráčmi, ale keď ukončia hráčsku kariéru, tak ako keby zatvorili v praxi svoju jednu hokejovú knihu. Svoje trénerské skúsenosti sa musia učiť, zbierať a získavať, vzdelávať sa. Úspešní hokejisti by mali smelo otvoriť v praxi inú – teda druhú hokejovú knihu, či už trénerstva alebo nejakého funkcionára v hokeji. Sami zisťujú na sebe, že je to už zase úplne iný hokej, často mi to na FTVŠ potvrdia, viď Richard Kapuš či Michal Hreus. Dokonca bývalí hráči, ktorí neboli takí úspešní v kariére vo vrcholovom hokeji, ale majú napríklad skončené vysokoškolské trénerské (FTVŠ v ĽH) vzdelanie, vedia sa slušne a výrazne presadiť.

FOTO: Presilovka

Posledný svetlý príklad je dvojica mladých trénerov, mojich bývalých študentov, v Poprade . Prešli si domácim i zahraničným hokejom (M. Ozimák, F. Štolc ml., Paukovček, Halaj). Za príkladmi nemusíme chodiť ďaleko ..., aj doma máme skvelých ľudí. Na tomto princípe postavili prácu trénerov a vzostup hokeja v deväťdesiatych rokoch Fíni až dodnes. Boli aktívni hráči, učia sa, vzdelávajú, začínajú s najmenšími a sa ako relatívne mladí štyridsiatnici dostávajú na asistentské miesta k mužom, kde im skúsenejší kolegovia odovzdávajú skúsenosti a zároveň vychovávajú. Podobný príklad vzdelaného štyridsiatnika a úspešného trénera v Čechách je F.Pešán z majstrovského Liberca či známy expert M. Jelínek, obaja dokonca skončili doktorandské Ph.D. štúdium v hokeji a sú v praxi.

Pri zložení mužskej reprezentácie už tréner neučí hráčov spracovať puk alebo vystreliť. Tam už len poskladá to mužstvo tak, aby ta symbióza hráčov bola postavená na nejakej hierarchii vo formácii alebo v celom mužstve a na opodstatnenosti úloh a rolí v tíme. A tie roly musia do seba zapadnúť, tam ste naozaj potrebný ako tréner osobnosť, skúsený odborník, vzdelaný človek, uznávaný kouč. Osobnosť. A hráči role a úlohy musia aj vedieť prijať a sa s nimi stotožniť. Veľmi sa mi páčila na Nemeckom pohári skladba nášho reprezentačného mužstva, z čoho vyplývala aj dobrá hra. Každý hráč, každá formácia plnila úlohy.

Trénovanie mužov sa dá prirovnať ku hre – kartám. Ak dostanete na ruku dobré karty, tak ich môžete „ako tréner“ len buď dobre, alebo zle vyhádzať, čiže zle zložiť mužstvo, alebo naopak. To je moja teória. Ale ak ich „ako tréner“ dobre na ruke poskladáte a postupne logicky vyložíte na stôl, tak v hokeji potom bodujete tak ako v kartách. Je to naoko veľmi ľahké, musíte však ako tréner veľa vecí spojiť, zvládnuť a pochopiť.

Zväz chcel zabrániť korupcii

Pred pár rokmi sa u najmenších zaviedlo pravidlo povinného striedania. Toto pravidlo vzniklo z dôvodu, aby sa nestávalo, že „protekčné“ deti strávia viac času na ľade.

Je jasné, že keď som tréner mládeže, tak budem trénovať „mládežnícky“ tak, že u detí do 13 – 14 rokov chcem ich potenciál v zápase vidieť, aby sa mohli v hre ukázať dostatočne. Tam je podstatný tréning v tom zmysle, že zápas je zrkadlom tréningu. Nie každý tréner je a bol takýto hokejový pedagóg (česť výnimkám), a takto zmýšľal. Preto to asi zväz zaviedol, no myslím si, že hokejový zväz zatiahol nešťastne ručnú brzdu a urobil akési hokejové pravidlo, zaviedol v hre tzv. „povinné pásky“. Umelý zásah do vývoja a deja hry, do pravidiel, vývoja jednotlivcov, do povahy lídrov, osobností - zásah do hry ako hrom. Lídri potlačení, súťaživé typy poznačené, výborní spriemerovaní a podpriemerní a lajdáci zbytočne umelo dvíhaní hore... Podľa mňa, sa malo toto nešťastné pravidlo a pedagogický prístup riešiť v zásade ináč – prirodzenou formou.

FOTO: Presilovka

Vy si myslíte, že ten najlepší hudobný virtuóz na svete trénuje a vystupuje presne toľko času, ako ten najslabší muzikant? Nedávno mal o podobnej téme prednášku pán Šupler v Dolnom Kubíne na seminári trénerov. Poukázal na príklad slovenského svetoznámeho klaviristu. Najlepší proste trénujú a hrajú vždy viac ako ostatní jedinci. Je to logické a prirodzené, ak chcú byť lepší a nadpriemerní, teda reprezentanti. Aj s hrou to bolo v minulosti tak...., viď osobné vyjadrenia skúsených trénerov pp. Nemec z Topoľčian (trénoval hráčov Šatan, Hecl) a Blaško z Nitry (hráčov Stumpel, Daňo, Medŕík, Kolník): „Kde je v dnes hokeji Šatan, Hossa?“ Myslíte si, že Kopitár zo Slovinska a Vanek z Rakúska hrali na rovnaké „ice timy“ v kariére?...

Je jasné, že všetci nemôžu hrať v prvej päťke a všetci v štvrtej päťke. Prirodzená selekcia a prirodzený individuálny rast hráča je normálna vec aj športe, v umení, či v živote. Toto pravidlo nebolo šťastným experimentom ani overeným pokusom. Hrali všetci po minúte a hra bola rozkúskovaná. Hierarchia v družstve bola zlá, zákonite vznikli polárne socio-skupiny v kolektíve : „dobrí a zlí hráči“. Stalo sa: „Súper nám dal gól, ostali sme na ľade ďalej, nakoľko neskončila minútka a dostali sme ďalší gól. Mládežnícky tréner iba stál a pasívne sa prizeral.“ Aj „správny mládežnícky tréner“ sa nechcene zbavil akéhokoľvek možného odborného i pedagogického pôsobenia, zodpovednosti v tomto tíme a v zápase smerom na hráčov, ako aj vplyvu na nich a na ich hokejový vývoj a rast.

Toto považujem za spriemernenie výkonnosti mnohých hráčov – ktorí dnes mohli vyrásť v inú kvalitu. Vskutku celkom vážny zásah do ich genézy vývoja v tom čase. Povrávalo sa, že to bol vraj „taliansky vzor“... Trvalo to dlhé roky a nie všetci rodičia, tréneri a hráči boli s tým spokojní. Preto odchádzali hrať radšej do zahraničia, už aj ako prípravkári a zakladali si tam nové pôsobenie.

Stávajú sa aj také situácie, pri ktorých sa odpíska striedanie, aj v prípade vyloženej šance...

Toto bol už absolútny extrém. Malo by to byť o cite rozhodcu, respektíve časomerača, ktorý vydal gong na striedanie. Spomínam si na svoje trénerské začiatky, toho času som ako mládežnícky tréner v rokoch 1987-1994 trénoval deti. Mal som 83 tretiakov v jednej sezóne v jednom klube. Vtedy som si ako tréner - telocvikár z nich vybral do novej sezóny, do 4. športovej triedy 44 štvrtákov. Piatakov som si ponechal 25 hráčov a 4 brankárov. Spolu 29 hokejistov. To vznikol zrazu v ŠHT boj o „fleky“ a konkurencia. Predstavte si, že som ich mal pohromade v tréningu a všetci pritom hrali aj zápasy. Vymyslel som „zlepšovák“. Stalo sa nám, že kolega tréner išiel hrať s polovicou mančaftu napríklad do Nitry a ja som ostal doma s druhou polovicou, kde k nám prišla Nitra. Mužstvo sme si rozdelili a hrali v každom tíme so 14 – 15 hráčmi. Potom v tréningu sme si ich znovu spojili do jedného celku. Boli jeden ročník narodenia 1983, jedna hokejová športová trieda. Výsledok? Vyrástli nám hráči pre reprezentačné výbery SR 18, SR 20 v prvej päťke a napokon i draftovaný hráč z Piešťan do NHL.

Možno sme to mohli urobiť ešte inak a aj lepšie. Ale fungovalo to aspoň na prípravných turnajoch či občasných prípravných zápasoch. Človek v živote prehodnocuje svoj postoj k veľa veciam. Je to logické aj u mňa. Dnes by som to isté mužstvo Piešťan do regionálnej súťaže mladších a starších žiakov v danej chvíli prihlásil ako dve rovnocenné družstvá z Piešťan v jednom súťažnom ročníku - naraz. Potešiteľný výsledok: predstavte si tú pedagogickú trénerskú činnosť, aj po štyroch systematických rokoch prípravy (pozn.: 6.-9. ŠHT Piešťany, ročníka 1983), na konci deviatej triedy nám s kolegom Emilom Mišurom zostali v mužstve 25 hokejisti a 4 brankári. Neuveriteľné, úžasné!

Nepotrebovali sme ani pásky. Boli tam okrem iného reprezentanti ako je Heňo Ručkay, ktorý je stále v extraligovej Nitre, Jožko Ondrejka – bývalý brankár v Slovana, Rado Kolník, Rasťo Lipka, Igor Pohanka – reprezentanti SR . Dokonca sa Igor Pohanka dostal úspešne na Draft NHL 2001 New Yersey Devils, Rišo Filip kapitán extraligových Piešťan a Jozef Haring, obaja nielen extraligoví hokejisti, ale aj majstri sveta v hokejbale! Čiže môj pohľad na toto nie úplne šťastne zvolené pravidlo sa odzrkadlilo na nechuti mnohých hrať takéto „minútové“ zápasy a pritom tréneri zostali bezmocní. Samozrejme, chápem, zväz chcel zabrániť nejakej korupcii alebo rodinkárstvu. V podstate chcel dobre, ale výsledok nebol dobrý, minul sa účelu. Ja si však myslím, že správni tréneri išli správnou cestou už roky pred tým: Zábojník, Horský, Starší Ján, Valter, Dzurilla, Gábriš, Starší Jaroslav, Nitka, Nemec, Blaško, Jesenský, Labanský a iní – nerád by som na niekoho zabudol, boli iste aj iní.

Tretia časť rozhovoru bude zverejnená na webe presilovka.sk.

FOTO: Presilovka