Biatlon čoraz viac získava na popularite medzi zimnými športmi. Inak to nie je ani na Slovensku. Možno nie všetci fanúšikovia tohto športu pod Tatrami však tušia, že jedným z viceprezidentov Medzinárodnej biatlonovej únie je Slovák. Je ním uznávaný novinár Ivor Lehoťan. Práve s ním sme sa pred začínajúcou sezónou Svetového pohára porozprávali v rozsiahlom rozhovore, ktorý objasňuje, ako to bolo s Nasťou Kuzminovou, prečo Slovensko nepatrí medzi top biatlonové reprezentácie a aké šance máme na blížiacej sa olympiáde.

Hovorí sa, že biatlon je jedným z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich športov. Čím si to vysvetľujete?

Máme dobre nastavený formát súťaží, sú divácky atraktívne. Od mojej éry sme sa snažili ten formát prispôsobovať potrebám televíznych spoločností. Nie dlhé súťaže, ale také, v ktorých je zápletka od začiatku do konca, kontaktné preteky, to je veľká inovácia, ktorú som zažil aj ja na vlastnej koži. Aj keď, samozrejme, nemôžeme vynechať ani to, že historicky prvou disciplínou v biatlone boli individuálne preteky. To sú tie preteky, ktoré trvajú aj jednu hodinu a 40 minút.

Toho sa nechceme vzdávať, pretože si myslíme, že treba zachovávať aj tradíciu, ale na druhej strane, treba aj inovovať. Prezident Besseberg vždy dával dôraz na to, aby tie preteky dobre vyzerali v televízii, aby boli napínavé, aby mali zápletku. A biatlon ako taký, keďže je vlastne kombináciou dvoch športov, má vo svojej športovej povahe tú zápletku danú od začiatku až do konca.

FOTO: Alžbeta Takacsová/Presilovka

Vy ste viceprezidentom od roku 2002. To bolo obdobie, keď Slovensko začalo tak trochu strácať svoju pozíciu vo svetovom biatlone po mimoriadne úspešných 90-tych rokoch. Aké je momentálne postavenie Slovenska vo svetovom biatlone?

Rozdelil by som to na dve časti. Slovenský biatlon si drží svoju športovú pozíciu. Čo sa týka tej straty, tak áno, stratili sme pozíciu ako organizátor významných podujatí, pretože sme prišli o právo organizovať Svetové poháre. Súviselo to s tým, že sme od roku 2000 nezachytili svetový vývoj, keď všetky veľké biatlonové strediská pochopili, že len modernizácia, rozvoj infraštruktúry prinesie istotu, že tam budú aj ďalej Svetové poháre a my sme nenašli v Slovenskom zväze biatlonu dosť prostriedkov, ale ani ochoty a podpory zo strany štátnych inštitúcií, ani súkromných sponzorov na to, aby sme udržali rozvoj toho strediska. Lebo to, čo sa v Osrblí podarilo dobudovať v roku 1997 k majstrovstvám sveta, to stačilo tak do roku 2005 a ďalej už určite nie.

V 2009 sme horko-ťažko získali B-licenciu, nemohli sme kandidovať na usporiadanie Svetových pohárov. Našťastie si však myslím, že v súčasnosti je tá tendencia opačná. Dostali sme sa, čo sa týka organizácie svetových podujatí, z nejakého bodu nula, znova sa hýbeme ďalej, čo vidíme aj na tom, že IBU pridelila do Brezna-Osrblia juniorské majstrovstvá sveta v roku 2019 a namiesto Ruska sme zorganizovali MSJ aj v tejto zime vo februári 2017.

V Osrblí sa kedysi začínalo organizáciou MSJ v roku 1994, čo bol taký štartovací bod. Potom prišiel Svetový pohár, potom majstrovstvá sveta. Nehovorím, že v takomto poradí to pôjde aj teraz. Ale stále v sebe nosím myšlienku, že aj z hľadiska tradície, aj z hľadiska takej nejakej našej povinnosti voči tradícii biatlonového športu na Slovensku sa treba do budúcnosti znova pousilovať o získanie Svetového pohára. Ale na to treba v prvom rade získať A-licenciu. Nemáme k nej ďaleko, ale treba ešte vylepšiť infraštruktúru areálu v Osrblí.

Kedy by sme sa na Slovensku mohli dočkať organizácie Svetového pohára alebo nebodaj majstrovstiev sveta, o ktorých teraz snáď ani nechceme snívať?

O majstrovstvách sveta nesnívajme. To je na Slovensku nedosiahnuteľná záležitosť. Ale hovorme o tom, ako sa dostať k A-licencii. Nechýba veľa, potrebujeme ešte dokončiť niektoré detaily v Národnom biatlonovom centre, čo sa týka priestorov pre médiá a tak ďalej. Tam už netreba veľké investície. Verím, že Slovenský zväz biatlonu nájde financie na to, aby sa to dotiahlo v budúcom roku 2018, aby sme premenili B-licenciu možno už v tom budúcom roku na A-licenciu a následne mohli pomýšľať na Svetové poháre v období od decembra 2022 do 2026, keď sa bude znova rozdeľovať séria pretekov Svetového pohára.

Čiže prvé teoreticky možné preteky Svetového pohára na Slovensku sú v decembri 2022. Kandidatúra bude podaná v roku 2020, dovtedy však treba ešte veľa krokov, aby Slovenský zväz biatlonu získal A-licenciu.

Takže všetko to smeruje k tomu, že tá kandidatúra bude podaná?

Tažko povedať, lebo najskôr treba získať A-licenciu, aby Slovenský zväz biatlonu mohol túto kandidatúru podať. SZB je stále držiteľom predĺženej B-licencie, ale slovenský biatlon momentálne nemá ďaleko k tomu, aby sa znova dopracoval k A-licencii. Následné kroky sú už aj na vedení slovenského biatlonu, ako sa bude aktívne marketingovo správať. Čo sa týka športových výsledkov, tak tam podľa mňa potenciál na to, aby svetový biatlon raz na Slovensku znova bol, existuje, pretože aj naši špičkoví športovci, najmä myslím tú nastupujúcu generáciu, by si určite zaslúžili mať opäť raz doma preteky Svetového pohára, aby to zažili na vlastnej koži.

Slovensko je celkom úspešné v letnej verzii biatlonu. V čom je letný biatlon iný od toho zimného okrem kolieskových lyží?

V tom, že sa ťažšie predáva na televízne obrazovky. Jednoducho, celé naše úsilie vo svetovej federácii smeruje k dobrému uplatneniu zimného biatlonu, o čom svedčia naše predĺžené kontrakty s Európskou vysielacou úniou a náš marketingový kontrakt s agentúrou INFRONT, ktoré zaznamenávajú na pomery zimných športov neuveriteľné nárasty, čo sa týka objemu peňazí. Medzi špičkovými športovcami nie je veľký záujem štartovať na kolieskových lyžiach na konci augusta a na začiatku septembra, pretože im to nesedí do rámca prípravy na sezónu a nevidia v tom veľký zmysel. Takisto svetový biatlon nechce príliš zasahovať do letných športov. Nechceme robiť novú letnú odnož a prezentovať to ako nový letný šport.

Dá sa povedať, kto má väčšie predpoklady stať sa kvalitným biatlonistom - či dobrý strelec alebo bežec na lyžiach?

No kedysi to bolo tak, že stačilo, aby biatlonista dobre strieľal, ten beh nemusel mať taký dobrý a stačilo mu to na dobré umiestnenie v prvej dvadsiatke. Dnes to už neplatí. Dnes je predpokladom aj to, aby dokázal dobre bežať na lyžiach a zároveň, aby dobre strieľal v tej rýchlosti. Takže dnes už potrebuje byť komplexný športovec. Ale samozrejme, že vždy je dobrý predpoklad, keď mladý biatlonista dobre behá. Strieľať sa ho už nejakým spôsobom podarí naučiť.

Teraz taká veľmi teoretická otázka pre tých, ktorí až tak nesledujú biatlon. Aké sú tie základné parametre zbrane, lyží alebo veľkosti terčov pri rôznych pozíciách na strelnici?

Základný parameter je ten, že sa strieľa na 50 metrov. Postojačky sa strieľa do terča, ktorý má priemer 115 milimetrov a poležiačky sa strieľa do terča s priemerom 45 milimetrov. Diváci, ktorí nie sú až takí zbehlí v tomto športe si myslia, že tie terče, ktoré musia biatlonisti trafiť, sú rovnaké, ale nie je to tak. Malý krúžok v streľbe poležiačky má 45 milimetrov a ten veľký krúžok na streľbu postojačky 115 milimetrov. Ďalšie technické parametre nepoviem z hlavy, ale to sa dá nájsť v rôznych zdrojoch.

FOTO: Alžbeta Takácsová/Presilovka

Už sme sa trochu dotkli dopingovej kauzy okolo ruských športovcov. Stále existuje riziko zákazu štartu všetkých ruských športovcov na olympiáde v Pjongčangu. Ako sa vy pozeráte na túto kauzu a čo robí proti dopingu IBU?

Je to kauza, ktorá ma naozaj znepokojuje a znepokojovať ma možno ešte bude dlhé obdobie, ale nechcem predbiehať. Keďže vieme, že tie procesy preskúmavania vzoriek, ktoré naštartoval Medzinárodný olympijský výbor, naďalej bežia. My sme už konali vo vzťahu k pozitívnym testom ruských športovcov v decembri 2016, keď sme predbežne zastavili činnosť Viľuchinovej a Romanovej, konali sme ďalej. Ruske Glazyrinovej sme predbežne zastavili činnosť vo februári počas majstrovstiev sveta 2017 v Hochfilzene, no a teraz vznikol nový prípad Rusky Zajcevovej. Možno taká zaujímavosť, nevravím, že je to utešujúca skutočnosť, ale vo všetkých prípadoch ide o športovcov, ktorí už ukončili svoju aktívnu kariéru.

Čo bude ďalej, uvidíme. V tomto smere sa spoliehame na testovanie vzoriek ruských biatlonistov a biatlonistiek, ktoré vykonáva MOV. Samozrejme, veľmi dôležitý dátum pre svetový biatlon je 5. december, keď exekutíva MOV povie svoje stanovisko k štartu ruských športovcov na olympiáde a od toho sa budú odvíjať aj naše ďalšie kroky. Ale teraz by som veľmi nerád predbiehal a teoretizoval, pretože je to veľmi senzitívna záležitosť. Môžeme mať na to rôzne pohľady, ale rozhodujúce bude, čo povie MOV a prípadne, ako bude na to reagovať Ruský olympijský výbor.

Keď sa rozprávame o biatlone, tak nemôžeme vynechať tému Oleho Einara Bjørndalena. Čo tento legendárny Nór znamená pre biatlon?

Dlhé roky je to nositeľ značky kvality svetového biatlonu. Legenda, ktorá pomohla svetovému biatlonu v rebríčku zimných športov dostať sa na vysoké miesto. Patrí mu obrovská zásluha za to, akým spôsobom za tie roky pomáhal zviditeľniť svetový biatlon. Už len v tom, že na olympiáde v Soči sa stal najúspešnejším zberateľom olympijských medailí zo všetkých zimných športov. To, že stále súťaží, je pre mňa také malé prekvapenie, pretože by si už zaslúžil odísť do športového dôchodku, ale on sa stále cíti na to, že je silný, vie súťažiť s tými najlepšími a podľa mňa stále dúfa v ďalšiu olympijskú medailu v štafetových pretekoch v Pjongčangu.

Myslím si, že on ešte nepovedal posledné slovo, aj keď bude mať v januári už 44 rokov. Je to neuveriteľný príbeh výnimočného športovca, ktorý je navyše skromný, sympatický a rozhľadený a myslím si, že mu pomohlo aj manželstvo s Dariou Domračevovou, veľkou bieloruskou hviezdou, ktoré mu dodalo ďalšiu motiviáciu.

Práve som sa chcel spýtať, aký je Ole človek, keďže vy ste s ním na súťažiach asi pomerne často v kontakte...

Nie až tak často, pretože on je natoľko profesionálny, že pred pretekmi má svoje rituály, po pretekoch má svoj rituál, je naplno koncentrovaný na súťaže a robí všetko pre to, aby preňho dopadli čo najlepšie. Nie je až taký aktívny na sociálnych sieťach, skôr sa koncentruje na šport.

Zaujímavosťou, ktorá je s Olem Einarom Bjørndalenom spojená, je to, že on svoju prvú veľkú medailu vôbec získal práve na majstrovstvách sveta 1997 v Osrblí. Spomeniete si na tento šampionát niekedy vo svojich vzájomných rozhovoroch?

V tom čase som si nemyslel, že sa práve rodí taký biatlonový velikán. Vtedy to bol pre mňa mladý ucháň, ktorému potom, myslím, že nevyšla olympiáda v Nagane 1998. Neviem, nikdy som s ním nepreberal otázku, či mal súťaže v Osrblí rád, či mu vyhovovali profily tratí, ale viem, že z Osrblia má pekné spomienky, pretože tam strávil pár chvíľ aj s miestnymi poľovníkmi pri oslave nejakého úlovku, aj keď on sám nestrieľal, teda aspoň o tom neviem. Ale, samozrejme, ako každé tretieho či štvrtého Nóra ho zaujíma poľovačka. On má teda pekné spomienky na Horehronie aj v tomto smere.

Keď ste teraz spomínali tú poľovačku, nájdu sa medzi biatlonistami aj nejakí vášniví poľovníci, ktorí si radi zastrieľajú?

Áno, rozhodne sa nájdu. Aj keď na druhej strane sú aj takí, ktorí po sezóne nechcú pušku ani vidieť. Ale je to individuálne. Spomedzi našich slovenských biatlonistiek je veľmi vášnivou poľovníčkou Jana Gereková, dnes už Daubnerová, ktorá má dokonca lístok v poľovníckom revíri na Liptove.

Vieme, že pred touto sezónou ukončila kariéru a stala sa viceprezidentkou SZB. Čo dala Janka za tie roky aktívnej kariéry slovenskému biatlonu?

Jednak tie jej úspechy a pozoruhodné umiestnenia. Stále ma v jej prípade mrzí nedotiahnutie toho olympijského sna v Soči 2014, keď bola vo forme, ale na olympiádu si ju jednoducho nezobrala. Janka bola vždy pracovitá biatlonistka, ktorá aj pri tej našej hlavnej hviezde Nasti Kuzminovej, vedela tak trošku z úzadia potiahnuť družstvo a vždy vedela svojimi výsledkami pomôcť slovenskému biatlonu. Myslím, že je dobre zapísaná v slovenskom biatlonovom hnutí a aj preto bola nominovaná spomedzi športovcov, ktorí si mohli vybrať svojho viceprezidenta Slovenského zväzu biatlonu. Myslel som si, že potiahne ešte aj tú olympijskú sezónu, ale rozhodla sa uprednostniť štúdium a svoj privátny život, pretože, ako sama hovorila, už nemala v sebe dostatočnú motiváciu.

Ďalšou veľkou postavou, ak nie najväčšou v histórii slovenského biatlonu, je Anastasia Kuzminová, ktorá pre Slovensko vybojovala tri olympijské medaily, z toho dve zlaté. Ako si spomínate na to obdobie, keď Nasťa získala slovenské občianstvo? Je to aj vaša zásluha?

Iste, musel som som zapracovať na rôznych úrovniach, aby Nasťa mohla čím skôr štartovať za Slovensko. Pamätám si na tie ťažké rokovania o jej uvoľnení z Ruského biatlonového zväzu. Vtedy sa to nepodarilo na prvý raz, pretože vtedajší prezident ruského zväzu a môj kolega v exekutíve IBU Alexander Tichonov sa zdráhal podpísať žiadosť Slovenského zväzu biatlonu o uvoľnenie z ruského biatlonu, čo bola jedna z podmienok, aby sme mohli ako svetová exekutíva dať súhlas na nej štart za Slovensko. Trvalo to niekoľko mesiacov, kým sa podarilo zlomiť môjho kolegu a dobrého kamaráta Alexandra Tichonova. Sú to aj zaujímavé zážitky, akým spôsobom bolo to jej slovenské občianstvo uznané z hľadiska svetového biatlonu, ale nakoniec si myslím, že sa to podarilo v správnej chvíli.

Mohla sa „oťukať“ v tej svetovej konkurencii ako slovenská pretekárka už od decembra 2008. Ten jej veľký úspech prišiel už na prvej olympiáde. Ona má obrovskú danosť pripraviť sa na olympijské preteky. Sama hovorí, že nevie, prečo to tak je, ale tie jej olympijské medaily hovoria o všetkom. Zhodou okolností boli v roku 2003 majstrovstvá sveta juniorov v Poľsku, kde som bol pri tom ako viceprezident svetového biatlonu, keď získala prvé mládežnícke medaily ešte pod menom Šipulinová a vtedy som nevedel, že odovzdávam medaily pretekárke, ktorá raz bude takou hviezdou na slovenskom šprotovom nebi.

Bola to len zhoda okolností, ale už vtedy som videl, že je tam takáto nádejná ruská športovkyňa. A keď sa potom rozhodla pre Slovensko, tak som zo svojej pozície robil všetko pre to, aby mohla za Slovensko štartovať a aby svetový biatlon nerobil ďalšie prekážky.

Pre Slovensko bolo aj tak trochu šťastím, že Nasťa tesne pred olympiádou 2006 v Turíne, keď mala ísť reprezentovať Rusko, otehotnela...

Áno. Ja som bol sám prekvapený, keď mi ruskí kolegovia povedali, že pre nich ja Anastasia neperspektívna len z toho dôvodu, že otehotnela, ale to je už problém ruských trénerov, ktorí to nevyhodnotili správne. Vidíme, že ona sa dokáže dostať do formy aj po druhom dieťati, nielen po prvom.

No a práve to, že dnes už je dvojnásobnou mamičkou, je dôvodom, tak ako sama povedala, že by rada ukončila svoju kariéru – ak nie už po olympiáde, tak po konci celej tejto sezóny.

Nevylučuje úplne ani to, že by pokračovala ďalej. Necháva si dvierka otvorené a podľa môjho názoru, ak sa jej bude v tejto sezóne dariť, tak ešte stále nemá taký vek, aby to musela ukončiť. Myslím si, že je v zrelom biatlonovom veku, úspešné boli aj staršie pretekárky, takže prečo nie. Uvidíme...

Viete si ju predstaviť v nejakej pozícii, či už trénerskej alebo nejakej inej, z ktorej by mohla pomáhať slovenskému biatlonu?

Rozhodne áno. Ja si myslím, že sa bude orientovať na trénerskú dráhu, aj keď som s ňou o tom ešte detailne nehovoril, ale toto je môj odhad. Má k tomu vzťah. Už nie raz mala také ukážkové tréningy s mladými biatlonistami. Rada poradí aj mladým biatlonistkám. Myslím si, že je tam perspektíva aj v oblasti trénerstva.

FOTO: Alžbeta Takácsová/Presilovka

Keď už hovoríme o Nasti Kuzminovej, aký je váš názor na globalizáciu biatlonu? Vieme, že napríklad špičkový nemecký pretekár z minulosti Michael Rösch dnes reprezentuje Belgicko, ženská reprezentácia Južnej Kórey je plná ruských biatlonistiek...

Svetový biatlon tento trend, ktorý je veľmi rozšírený v iných športoch, dlho obchádzal. Ale z hľadiska celkovej globalizácie svetového športu je tomuto trendu veľmi ťažké zabrániť a hoci majú niektoré krajiny dostatok peňazí na rozvoj biatlonu, chýbajú im kvalitní pretekári, tak hľadajú aj iné možnosti a spôsoby, ako zabezpečiť svoju vyššiu prestíž vo svetovom biatlone. Príklad Röscha je veľmi dobrý. Nemci ho považovali za neperspektívneho a on po tridsiatke odišiel do Belgicka. Napriek tomu si myslím, že v biatlone tento problém nie je taký veľký ako v iných športoch, kde tá migrácia športovcov medzi krajinami je podstatne väčšia. My máme stále nastavené také pravidlá, ktoré sú v súlade s pravidlami MOV a nie je zase úplne jednoduché prejsť z jednej krajiny do druhej.

Hovorili sme o Janke Gerekovej, Nasti Kuzminovej, a tak nemôžeme vynechať ani Paulínu Fialkovú a jej sestru Ivonu. Kam to tieto dve dievčatá môžu dotiahnuť?

Podľa mňa ďaleko, lebo majú talent, majú chuť, majú vek, sú vývojaschopné a myslím si, že už tie predchádzajúce sezóny naznačili, kam by to mohli dotiahnuť. Neboli už tak ďaleko ani od veľkých medailí. Stačí si spomenúť na Paulínu na posledných majstrovstvách sveta...

Myslíte si, že v tomto Paulíninom prípade to bolo vtedy iba o hlave?

Nechcel by som to takto zovšeobecniť, ale myslím si, že nemala ďaleko k tej medaile a očakávam, že v tejto sezóne bude mať k nej ešte bližšie. Obom dávam veľkú perspektívu na celý nasledujúci olympijský cyklus. Možno je ešte pre ne táto olympiáda v roku 2018 skoro z hľadiska dosiahnutia výkonnostného stropu a až tá olympiáda 2022 v Číne bude pre ne v tom správnom veku a v tom správnom nastavení. Ale nechajme sa prekvapiť už v tom Pjongčangu, lebo čo počúvam, tak Paulína bude mať ambície už na tejto olympiáde.

Vlastne aj Ivona dosiahla práve v Pjongčangu v minulej sezóne svoj najlepší výsledok vo Svetovom pohári, takže aj jej by mohla táto trať vyhovovať...

Tam záleží aj od mnohých iných faktorov, pretože kórejské počasie je nevyspytateľné. Môže snežiť, môže fúkať. Podmienky tam nie sú také štandardné, ako sú v Európe - v iných typických biatlonových centrách. Blízkosť mora, oceánu a tak ďalej robia tie podmienky pre športovcov v Kórei dosť ťažkými.

Presilovka uverejnila rozhovor v marci s Paulínou Fialkovou a ona si už vtedy pochvaľovala spoluprácu s jej bežeckým trénerom Martinom Bajčičákom, bývalým skvelým bežcom na lyžiach. Ako hodnotíte tento krok Slovenského zväzu biatlonu, zaradiť Bajčičáka do trénerského tímu?

Myslím si, že skôr to bolo rozhodnutie samotnej Paulíny než zväzu. Ale v každom prípade je to krok dobrým smerom, pretože v minulých rokoch mi tam často absentovalo také skĺbenie viacerých odborníkov na streľbu, na techniku behu, ktorí by ten svoj vklad z hľadiska rozvoja výkonnosti športovca mohli priniesť ešte väčší. Aby bol ešte rýchlejší, aby ešte presnejšie strieľal. Ja tento výber len oceňujem a sama Paulína ma ním veľmi prekvapila, ale myslím si, že tá spolupráca im od začiatku začala fungovať na výbornú. Myslím si, že aj Martin Bajčičák si pochvaľuje prestup od bežeckého lyžovania k biatlonu, kde vidí, že tá perspektíva je predsa len väčšia ako v slovenskom bežeckom lyžovaní.

Vieme, že Anastasia Kuzminová sa posledné roky pripravovala oddelene od zvyšku ženskej reprezentácie. Tento rok však absolvovali spoločné sústredenie s Alžbetou Majdišovou a Teréziou Poliakovou. Myslíte si, že môže tento fakt ženskému družstvu pomôcť?

Rozhodne. Určite jej to pomohlo psychicky, keď sa rozhodla, že nebude na sústredeniach mať deti pri sebe. Myslím si, že jej to aj nasmerovalo myšlienky trochu iným smerom, že mala na tréningoch možnosť súperiť s Poliakovou a Majdišovou a to je len dobré. Pretože ony jej mohli psychicky pomôcť a na druhej strane, ona ich mohla ťahať v tréningu. Myslím si, že v zime uvidíme nárast výkonnosti aj od Poliakovej, i podľa toho, že v lete trénovala s Nasťou. Bol by som rád, keby sa to prejavilo pri Majdišovej, aby na základe toho juniorského talentu, ktorý preukazovala, ďalej zvyšovala svoju výkonnostnú úroveň.

Keď sa zameriame aj na slovenský mužský biatlon, tak tam po odchode Pavla Hurajta chýba nejaká vodcovská osobnosť. Čím to je?

Ťažko povedať, či tam chýba nejaká vodcovská osobnosť. Možno nám skôr chýba kvalita aspoň u jedného Slováka na úroveň najlepšej svetovej dvadsiatky. To by bolo niečo úžasné, hoci sa to už párkrát podarilo.

Ktorý z chalanov v reprezentácii má teraz na toto asi najväčšiu perspektívu?

Nechcem jedného vytiahnuť, ale perspektívu ukázal Tomáš Hasilla. Z hľadiska veku ukázal perspektívu na vlaňajších majstrovstvách sveta. Spolieham sa na to, že skúsenosti Mateja Kazára a už aj Martina Otčenáša im pomôžu, aby sa výraznejšie presadili práve v tejto olympijskej sezóne. Ale čím to je, to je asi skôr otázka na trénerov, ako to vidia oni.

Ktorému zo slovenských reprezentantov veríte najviac, že by mohol byť tým výsledkovým lídrom...

Ja verím všetkým, že dosiahnu výkony na hranici svojich možností, pretože na to smerovali v tomto olympijskom cykle celé svoje úsilie. Mám taký pocit, že mnohí z nich by v tejto sezóne mohli dosiahnuť svoje výkonnostné vrcholy. Niketorým sa to ešte asi nepodarí, ale pre tých starších by to mohla byť príležitosť ukázať sa v tej svojej špičkovej výkonnosti práve v tejto sezóne. Keby si polepšili svoje osobné rekordy z majstrovstiev sveta a Svetových pohárov, tak to by už bolo, samozrejme, zaujímavé.

V mužskom svetovom biatlone je to v posledných rokoch vo Svetovom pohári len o tom, kto obsadí druhé miesto za Francúzom Martinom Fourcadeom. V čom to je, že je taký výnimočný a je výkonnostne veľmi ďaleko aj pred svojimi reprezentačnými kolegami?

Má niektoré danosti, ktoré iní nemajú. Nedávno som videl, že mal tepovú frekvenciu niekde okolo 37, ak si dobre pamätám, ale určite to bolo pod 40 úderov srdca za minútu. To znamená, že jeho srdce vie vyvinúť väčšiu prácu, vie preniesť viac červených krviniek. To znamená, že niektoré veci má dané takpovediac od prírody, niektoré veci má zase vydreté tréningom. Je skvelý bežec, skvelý technik na lyžiach a chladnokrvný strelec. To znamená, že v jeho prípade sa dokážu skĺbiť dokopy tri kľúčové faktory – streľba, beh a aj psychická odolnosť – a svet ho tak potom márne naháňa. Ale myslím si, že v tejto sezóne to bude mať o čosi náročnejšie, pretože očakávam, že najmä Nóri ho budú naháňať o čosi viac ako v minulých sezónach.

Kam sa podľa vás posunul biatlon za posledných 20 rokov? Pamätáme si súboje Forsbergovej s Poiréeovou a Ruskami, Bjørndalena s Poiréem. Momentálne vidíme na scéne viacero silných reprezentácií...

Posunul sa v tom zmysle, že prišli nové mená, ktoré sa vyprofilovali v priebehu niekoľkých rokov. Veď pred Vancouverom 2010 ešte málokto vedel, aký talent skrýva v sebe Martin Fourcade. Vyprofilovala sa tak ďalšia silná osobnosť v mužskom svetovom poli, ostal kráľ Ole Einar, to znamená, že tá šírka favoritov v mužskom poli sa stále zväčšuje. O to ťažšie je aj pre Slovákov sa tam presadiť a „vklídiť“ sa niekam.

V ženskom svetovom poli je to tak, že napriek tomu, že odišla suverénka a nemecká kráska Magda Neunerová, tak prišla napríklad jej nástupkyňa z Nemecka Laura Dahlmeierová. Sú tam stálice ako Nasťa, ako Domračevová, Gabriela Soukalová, dnes už Koukalová. Myslím, že nie je ani v týchto rokoch núdza o dramatické zápletky a každé preteky Svetového pohára sú veľmi exkluzívnym bojom o víťazstvo.

FOTO: Alžbeta Takácsová/Presilovka

Na Slovensku sa vo všetkom veľmi radi porovnávme s Čechmi. V čom to je, že sú v biatlone tak ďaleko pred nami? Je to iba o peniazoch?

Nie je to len o peniazoch, ale je to aj o tom, akým spôsobom dokázali zachytiť výkonnostný vzostup, keď prišla generácia Koukalovej, Vítkovej, Moravca, Šlesingera a vedeli ten úspech predať. Vedeli ho predať verejnosti, vedeli ho predať marketingovo, vedeli ho predať aj voči štátu. Jednoducho, ťažko sa môže slovenský biatlon porovnávať s českým biatlonom, do ktorého natieklo aj zo štátneho rozpočtu možno desaťnásobne viac peňazí. Ale je to aj otázka toho, že český biatlon „vyhral“ v tom, že má osobu prezidenta Hamzu, ktorý vieme, kam dotiahol ženský basketbal a dokázal niečo neuveriteľné aj s českým biatlonom.

On má nejaký univerzálny dar a recept na to, ako šport v Česku vytiahnuť na svetovú úroveň. U nás, žiaľ, musím povedať, že v tých rokoch, keď sme mohli zostať na tej vysokej úrovni, tak vtedy sme nedostali štátnu podporu. Jednoducho, či sa to niekomu páči alebo nie, súkromný sektor nemohol potiahnuť slovenský biatlon len sám osebe, pretože na to neboli dostatočné zdroje. Samozrejme, súvisí to aj s tým, čo som povedal, že je to aj otázka personálnych kvalít v českom biatlone.

Práve ste sa vrátili z rokovania exekutívy IBU vo Frankfurte nad Mohanom. Sú nejaké novinky pred novou sezónou, ktoré by mohli fanúšikov biatlonu zaujímať?

Novinkou je, že sme rozhodli o kalendári Svetového pohára 2018/2019. Nerozhodovali sme zatiaľ o celej štvorročnej perióde, ale len o poradí Svetových pohárov na budúcu sezónu. Rozhodli sme o tom, že na Slovensko sa dostane Pohár IBU v januári 2020, no a už dlhšie je známe, že na Slovensku budú juniorské a dorastenecko-kadetské majstrovstvá sveta v roku 2019.

Toto všetko znamená, že máme ďalší rok pokrytý významným svetovým podujatím. Som rád, lebo už začína byť pretlak aj v kandidatúrach na usporiadanie Pohára IBU, takzvaného Európskeho pohára. Vo Frankfurte sa objavili aj informácie, ako prebieha vyšetrovanie v ruských dopingových kauzách.

Ako je IBU pripravená na novú sezónu?

Sme pripravení po športovej stránke. Už tradične máme dobrú skúsenosť s Östersundom. Majú dosť snehu, mali dosť snehu. Takisto aj v Hochfilzene. Vieme, že v týchto dvoch strediskách je dobrá situácia a športovci tam nájdu dobré podmienky od nedele. Čo sa týka formátu súťaží, tam sme nemenili nič zásadné, hoci je taká klasická olympijská sezóna v tom zmysle, že ešte aj po olympijských hrách bude tradične záverečný marcový trimester a finále Svetového pohára v ruskom Ťumeni. Na tom sme nemenili nič.

Vy ste pôvodným povolaním novinár. Ako sa z novinára stane viceprezident takejto významnej organizácie?

Ja som začal tým, že som písal o biatlone na začiatku 90-tych rokov. Potom som sa stal mediálnym šéfom Svetových pohárov a keď sa začal v Osrblí konať svetový biatlon, bol som mediálnym šéfom majstrovstiev sveta 1997, riešil som mediálne záležitosti okolo MS. Potom sa Slovenský zväz biatlonu rozhodol, že ma nominuje aj s mojím súhlasom, na pozíciu viceprezidenta svetovej federácie pre informácie, čo bola pozícia, ktorá tradične patrila jednej z krajín strednej alebo východnej Európy.

V prvých voľbách v roku 1998 som neuspel, ale v roku 2002 som už uspel a odvtedy zatiaľ úspešne v štvorročnej perióde obhajujem svoju pozíciu viceprezidenta. Myslím si, že viceprezidentom pre informácie som sa stal aj preto, že aj zo strany vedenia tam bol záujem, aby na toto miesto prišiel skúsený človek z tejto brandže.

Čo všetko táto funkcia obnáša?

Som jedným z členov desaťčlennej exekutívy, ktorá rozhoduje o svetovom biatlone medzi kongresmi. Nie som zamestnanec IBU, na to máme ľudí, ktorí pracujú v našom hlavnom úrade v Salzburgu. My sme vlastne také „politické vedenie" organizácie, ktoré má na starosti strategický rozvoj svetového biatonu. V mojom prípade máme informačné oddelenie, kde momentálne pracujú moje dve šikovné kolegyne, to sú však zamestnankyne IBU, takisto špecialistky z mediálnej brandže. Toto nie je moje hlavné zamestnanie. Mnohí si myslia, že vo svetových federáciách sú ľudia priamo zamestnaní, ale nie je to tak, my sme volení.

Čiže vy ste stále hlavným povolaním novinár?

Samozrejme.

Koľko ľudí pracuje v úzkom vedení IBU?

Je to prezident, prvý viceprezident, my sme ďalší siedmi viceprezidenti, z ktorých má každý na starosti špeciálnu oblasť. Plus je tam generálna sekretárka svetovej federácie, ktorá je síce členom exekutívy, ale nemá právo hlasovať. Čiže, keď hlasujeme, tak hlasujeme deviati členovia prezídia z desiatich.

FOTO: biathlonworld.com

A funguje vám takáto spolupráca v úzkom vedení?

Áno. Teraz máme, myslím si, že veľmi dobrý pracovný kolektív v tom zmysle, že sa vieme dohodnúť na tých strategických otázkach. Aj keď diskusia k niektorým bodom, čo podporiť, trvá niekedy dlhšie, no myslím si, že ťaháme za spoločný povraz. Nebolo to vždy tak - vo všetkých obdobiach, ktoré som zažil. Najmä v období 2002-2006 existovalo napätie medzi súčasným prezidentom Bessebergom a vtedajším prvým viceprezidentom Tichonovom, čo nerobilo priaznivú klímu a ťažko sa vtedy rodili rozhodnutia, ale myslím si, že aj toto obdobie sme už prekonali. Všetci vieme, o čo vo svetovom biatlone ide, hoci prichádzajú stále aj noví kolegovia, ktorí sú volení každé štyri roky. Som však presvedčený, že prichádzajú odborníci a rozhľadení ľudia vo svetovom biatlone.

Čo vy ako viceprezident IBU, ale aj ako novinár očakávate od práve sa začínajúcej biatlonovej sezóny?

Keby nebolo tej ruskej dopingovej kauzy, tak by som sa celkom aj tešil na túto olympijskú sezónu, pretože to je vždy špeciálna sezóna, ktorá prichádza raz za štyri roky. No a, samozrejme, mám hlavu v smútku z toho, čo sa deje a z toho, čo sa ešte môže diať a stať. Vieme, koľko nervozity medzi svetovými biatlonistami už v minulej sezóne spôsobili staré ruské dopingové kauzy, takže z tohto pohľadu viem, že nás, ako svetovú exekutívu nečaká nič jednoduché aj z hľadiska vysvetľovania postojov a pozícií, aj z hľadiska toho, ako dosiahnuť to, aby sa svetoví športovci upriamili na to, v čom sú dobrí.

Vidíte nejaké svetové talenty, ktoré by sa mohli stať kométami tejto sezóny?

V olympijskej sezóne sa to zvyčajne nestáva. V takomto ročníku sa väčšinou presadia skúsení pretekári alebo tí, ktorí sú na vzostupe svojej výkonnosti. Neočakávam, že by prišla nejaká kométa typu Johannes Thingnes Bø, ktorý pred štyrmi rokmi zažiaril. Nečakám, že by prišla nejaká kométa. Bude to súboj tých osvedčených mien, stálic alebo aj tých mladých, ktorí už preukázali svoju výkonnosť.

Ako to momentálne vyzerá s prípravami olympijských pretekov? Na to máte z IBU určite nejaký dosah...

My sme ako športové medzinárodné federácie zodpovední za tú športovú časť olympiády. Priamy dosah na organizáciu olympijských súťaží nemáme, ale máme nepriamy dosah v tom, že sme tam roky posielali našich expertov, ktorí pomáhali Kórejčanom s tým, aby boli biatlonové súťaže na vysokej úrovni. Mali sme tam majstrovstvá sveta v roku 2009 a odvtedy sme kontinuálne pracovali s Kórejskou biatlonovou federáciou na zlepšovaní infraštruktúry, podmienok a ostatných vecí. Myslím si, že oni sú na olympiádu výborne pripravení. Istú rolu v biatlonových súťažiach môže zohrať nepriazeň počasia. Pamätáme si na prerušené preteky v Nagane pre husté sneženie a Japonsko nie je tak ďaleko od Južnej Kórey, takže dúfam, že počasie bude priať svetovým biatlonistom a že tam nebudú nejaké preteky, ktoré by mohlo rozhodnúť počasie.

Budete prítomný vo všetkých zastávkach Svetového pohára?

Nie. Ide o to, že naši zamestnanci z centrály v Salzburgu cestujú do každej zastávky Svetového pohára, aby vo svojej kompetencii riešili niektoré veci. Moje dve kolegyne z informačného oddelenia sa starajú o webovú stránku. Ja teda nebudem na každom podujatí, ale budem v Hochfilzene, kde nás čaká mimoriadne zasadnutie exekutívy aj po tom, aký verdikt vynesie MOV.

Ale na olympiádu sa chystáte...

Áno, na olympiádu sa chystám, keďže som člen odvolacej jury, čo mi vyplýva z mojej exekutívnej pozície viceprezidenta.

FOTO: Alžbeta Takácsová/Presilovka