Presne pred mesiacom prekvapil súperov, fanúšikov, ale aj sám seba. Na halové majstrovstvá Európy v Belehrade odcestoval s ambíciou postúpiť do semifinále, no vrátil sa so striebornou medailou a novým slovenským rekordom v šprinte na 60 metrov. 20-ročný Ján Volko v rozhovore rozpráva o úspešných pretekoch v Belehrade, opisuje pocity na štarte, tréningový proces a približuje atletické podmienky na Slovensku. Zverenec trénerov Nadi Bendovej a Róberta Kresťanka takisto hovorí o svojich krátkodobých i dlhodobých cieľoch.

Za úspech veľká vďačnosť Bohu

Pociťovali ste pred štartmi na halových majstrovstvách Európy nervozitu?

Nervozita bola len pred rozbehmi, keďže sme si dali za cieľ postup do semifinále. Keď sa mi doň podarilo postúpiť, opadla.

Ako u vás vyzerá mentálna príprava pred pretekmi?

Netreba si pripúšťať, že mám výkon, s ktorým by som mohol niečo dosiahnuť. Už sa mi párkrát stalo, že som išiel na preteky s tým, že mám štvrtý najlepší výkon a nedopadlo to dobre. Mentálna príprava spočíva v tom, aby som ostal pri zemi a snažil sa brať to s pokorou.

Prečítajte si tiež: Prehľad všetkých prípravných zápasov Slovenska pred majstrovstvami sveta

Čo sa odohráva v mysli šprintéra tesne pred zakľaknutím do štartovacích blokov?

Vždy je tam mierna nervozita, aj keď v Belehrade som bol pred finále absolútne pokojný. Pri tom „uliatom“ štarte až príliš – pomerne výrazne som na ňom zaspal.

Ako na vás pôsobí, keď sa musí štart opakovať?

V tejto situácii na majstrovstvách Európy ma to vôbec nevyhodilo z rytmu. Nakoniec mi to pomohlo, pretože ak by bol platný ten prvý štart, skončím niekde vzadu, ak nie úplne posledný. Inak je to dosť nepríjemné. Znervózňuje to a uberá na sile. Keď vybehneme a po štyridsiatich metroch sa zastavíme, pretože bol „uliaty štart“, polovica energie je preč.

Dá sa za ten krátky čas počas šprintu vnímať priebežná pozícia, na ktorej sa nachádzate?

Periférne to vidno. Vedel som zhruba, kde som v porovnaní s Kiltym. Šesťdesiatka je však príliš krátka na to, aby si človek niečo uvedomoval. Každá malá nepozornosť sa môže vypomstiť. Nielen pri šesťdesiatke, ale všeobecne pri behu by nemal človek myslieť na nič. V tomto prípade „mám úplné okno“ – od štartu až po cieľ.

Na aké umiestnenie ste to odhadovali bezprostredne po príchode do cieľa finálového behu?

Netrúfal som si hneď povedať, že je to druhé miesto. Vedel som však, že som medzi prvými štyrmi.

Prečítajte si tiež: Paulína Fialková: Budúcu sezónu chcem jazdiť ešte vyššie

Prvé myšlienky po zistení, že je to strieborná medaila?

Neskutočná vďačnosť Bohu, že mi dal talent a možnosť niečo také dosiahnuť. V tom momente som si povedal, že je neuveriteľné, čo pre mňa urobil.

Od zisku vašej striebornej medaily na halových majstrovstvách Európy uplynul presne mesiac. Už ste si uvedomili, čo ste dosiahli?

Asi áno. Občas mi príde na um, že som bol druhý v Európe, ale zvyšok času to nemám v hlave. Z času na čas však príde takáto myšlienka, ktorá umocňuje úžasný pocit z toho výsledku.

Po striebornom úspechu ste absolvovali množstvo mediálnych vystúpení a rozhovorov. Ako sa pozeráte na zvýšený záujem médií?

Keďže som mal konštantnú výkonnosť, určití novinári sa zaujímali aj predtým, ako som niečo dosiahol. Nebol som teda z tohto hľadiska úplne neznámy. Po úspechu to rapídne stúplo, nečakal som, že to bude až v takýchto rozmeroch. Nie som ten typ človeka, ktorý by si užíval mediálnu pozornosť, ale viem, že to k tomu patrí a nemám s tým problém.

v6.jpg

FOTO: Presilovka/Alžbeta Takácsová

Európa je z hľadiska podmienok o level vyššie, svet o dva

Ako vyzerá tréningový proces u šprintéra?

Začína sa polhodinovou alebo trištvrtehodinovou rozcvičkou – treba sa poriadne zahriať, dynamicky ponaťahovať svaly, aby nedošlo k zraneniu. Samotný tréning už potom závisí od fázy prípravy. Záleží na konkrétnom dni, čomu sa počas neho venujeme. Momentálne už trénujeme na letnú časť sezóny, takže sa sústreďujeme na tempové úseky, všeobecnú vytrvalosť a postupom času prejdeme na kratšie a rýchlejšie úseky.

Okrem behania je určite potrebná aj posilňovňa.

Dvakrát za týždeň ju absolvujem s mojím druhým trénerom Robom Kresťankom. V súčasnej fáze prípravy mám kruhové tréningy, následne sa prejde do objemovej prípravy a potom je to tréning maximálnej sily – čiže málo opakovaní s veľkými váhami. Vtedy to nie je také intenzívne ako teraz pri kruhových tréningoch, kde sa ide z jedného cvičenia na druhé a medzitým sú dvadsaťsekundové pauzy, čo je dosť tvrdé.

Prečítajte si tiež: Priateľku nechal zabiť a zjesť psom, dnes chytá druhú ligu

Máte vo svojej príprave zakomponované niečo, čo nie je pre šprintérov úplne typické?

Možno to, že sme na začiatku prípravy chodili po horách. Na prelome októbra-novembra býva reprezentačné sústredenie v Tatrách a tam sme absolvovali tri túry, čo nie je úplne zvykom pre šprintéra. Myslím si však, že i to výrazne prispieva k forme a nabratiu kondície, ale aj psychickej pripravenosti – zlepšuje to vôľové schopnosti, keď si človek povie, že vyjde na ten kopec, nevzdá sa a nakoniec sa mu podarí ho zdolať.

Aký rozpočet potrebujete na sezónu?

Minulý rok to vyšlo na sedemtisíc eur.

Aké zdroje sa podieľajú na finančnom zabezpečení?

Zo začiatku to boli najmä zdroje manžela mojej trénerky Andreja Bendu, ktorý do mňa zainvestoval. Teraz, keď som na takejto úrovni, som mal minulý rok od zväzu zhruba tretinu, ďalej to boli financie od klubu a Národného športového centra, zhruba do tých troch štvrtín sme to vyskladali. Tento rok by to už nemal byť problém pokryť celé, keďže sa ozvali nejakí sponzori. Už to teda nemusí ísť príliš z tých súkromných zdrojov.

Na čo všetko putujú tieto financie?

Je to kopec doplnkov výživy. Sú potrebné veľké hodiny regenerácie – sauna, masáže, fyzioterapia, kryokomora – čo tiež nie je zadarmo. Najviac nákladné sú sústredenia, ktorých cena sa odvíja od destinácie, ceny letenky a takisto od toho, či je človek v štvorhviezdičkovom hoteli alebo v bungalove s vlastnou kuchynkou. Moja trénerka na všetkých doterajších sústredeniach varila, takže sme to mali o to lacnejšie. Trojtýždňový pobyt v Španiesku vyjde ešte relatívne lacno v porovnaní s tým, keď niektorí chodia na Miami alebo do Afriky. Okrem iného treba zabezpečiť aj transport medzi pretekmi a celkovú logistiku.

Sú vaše podmienky porovnateľné s tými, ktoré majú špičkoví zahraniční šprintéri?

Oni už majú pravdepodobne aj normálny plat z reprezentácie, čo u nás ešte nie je úplne zavedené. Tie podmienky sú iné najmä v tom, že majú tréningové haly, zatiaľ čo my máme jednu, ktorá je využívaná nielen na atletiku. V jej strede nemôžem behať nejaké šesťdesiatmetrové úseky. Musím behať na ovále, kde sú zákruty zdvihnuté a klopené, čo nerobí dobre nohám. Kadejako sme to zliepali, na tréningy sme chodili do Viedne. Európa je z hľadiska podmienok o level vyššie, svet o dva.

Dá sa živiť atletikou?

Ako sa to vezme. Atléti, ktorí sú napríklad v Dukle Banská Bystrica, sú vedení ako vojaci a majú vojenský plat, takže sa tým vedia uživiť. Ale inak to veľmi nejde. Dá sa tým niečo prilepšiť si, ale vyslovene žiť z toho, je ťažké, ako celkovo zo športu na Slovensku. Atletika mi však ponúka možnosť dostať sa na miesta, kde by som inak nešiel, precestovať svet a stretnúť sa s ľuďmi, ktorých by som inak nestretol.

v7.jpg

FOTO: Presilovka/Alžbeta Takácsová

Najlepšie predpoklady na dvestovku

Aké preteky vás ešte čakajú v tejto sezóne?

V lete sa primárne sústredíme na majstrovstvá Európy do 23 rokov, kde je najväčšia šanca uspieť, a na univerziádu v Kórei. Medzitým sú majstrovstvá sveta v Londýne, lenže na ne sú veľmi tvrdé limity. Ak zabehnem limit, samozrejme, pôjdem aj tam.

Na nasledujúcich podujatiach už budete patriť do okruhu favoritov. Ako sa plánujete vyrovnávať s novou pozíciou?

Hlavne si to nepripúšťať, lebo to naozaj nerobí dobrotu. Nepôjdem nikdy na preteky s tým, že som už niečo dosiahol a že som favorit, ale na každé pôjdem tak, akoby som predtým nič nedosiahol.

Aké časy chcete v tejto sezóne atakovať v šprinte na 100 metrov a v šprinte na 200 metrov?

Na stovke okolo 10,25 sekundy a na dvestovke by som sa chcel priblížiť k 20,50. Niektorí tvrdia, že by to mohli byť aj omnoho lepšie časy, ale ja to príliš nepočúvam a nechcem sa tým zaoberať.

Ktorá disciplína je vašou najobľúbenejšou?

Najradšej mám šprint na 200 metrov. Je to trať, kde sa dá urobiť veľa chýb a dopadne to ešte relatívne dobre. Nie je až taká závislá od štartu. Mám na ňu aj najlepšie predpoklady, keďže disponujem rýchlostno-vytrvalostnými schopnosťami na vcelku dobrej úrovni. Ak sa nebude dať výkonnostne posunúť na stovke a dvestovke, časom sa môžem presunúť na najdlhší šprint na 400 metrov.

Patrí medzi vaše dlhodobé méty aj zabehnutie stovky pod desať sekúnd? V histórii sa to zatiaľ podarilo jedinému šprintérovi bielej pleti – Francúzovi Christopheovi Lemaitremu, ktorý ju v roku 2011 absolvoval za 9,92 sekundy.

Skôr rozmýšľam nad tým, či by som mohol zabehnúť dvestovku pod dvadsať sekúnd. To je pre mňa lepší cieľ. Ono to ide ruka v ruke – keď príde zlepšenie na šesťdesiatke, pomôže to na stovke, zlepšenie na stovke zas pomôže na dvestovke. Keby som na stovke bežal – povedzme 10,10 – tak na dvestovke to teoreticky raz môže „vypáliť“ pod dvadsať. Chcel by som sa priblížiť čo najviac k tej dvadsaťsekundovej hranici.

FOTO: Presilovka/Alžbeta Takácsová