Jozef Minárik je obranca tímu LG Bratislava, ktorý figuruje na čele hokejbalovej extraligy. Svoje miesto má aj v slovenskej reprezentácii. Ako kapitán výberu pomol získať zlato na posledných dvoch šampionátoch. Príležitostne hráva v zahraničí a hokejbal preňho veľa znamená. Hráč, ktorý patrí medzi slovenskú hokejbalovú špičku, približuje pomery v extralige a dôvody nižšej sledovanosti tohto úspešného športu.

Zlatý hetrik sa naplnil. Pozrite si eufóriu radosti a šťastia

Hokejbal je na Slovensku pomerne mladý a neznámy šport. Ako sa k nemu dá dostať?

Kramáre. Kolíska bratislavského hokejbalu, kde vznikol LG Doprastav. Ja som tam býval, bývam tam stále. Ako malý chlapec som behal po sídlisku, až pokým som neobjavil ihrisko. Stretol som tam nejakých chalanov, ktorých som vtedy nepoznal. Tak som poprosil rodičov, nech mi kúpia hokejku. Bolo nás tam pár takých výrastkov, čo sme sa tam stretli a začali hrávať hokejbal, až by som povedal do jedného dňa, keď si nás všimli starí hokejbalisti, čo hrávali súťažne. Oslovili nás, že vidia, že tam sme partia 13-14 chalanov, či by sme nechceli hrať súťažne. Zavolali sme si, vybavilo sa to, dostali sme súpisku, poskladali sme sa vtedy každý zvlášť na štartovné, starí nám dali dresy a išli sme hrať.

Kedy ste začali hrávať hokejbal profesionálne?

Mal som 12-13 rokov, keď som prvýkrát hral hokejbal súťažne a som jediný z tej partie, čo pri ňom aj zostal. Tam sa to potom vyselektovalo, niektorí išli do školy, do roboty, mňa hokejbal stále bavil. Medzi tými mladšími som bol - aj čo sa týka bodov, ktoré som zbieral v tých ligách, vyššie - dostal som sa k výberu Bratislavy a potom to už išlo. Všimli si ma starí, zavolali ma na tréningy, chytil som sa a vychovali si ma.

Prečítajte si tiež: Rekordér Ovečkin. Od tisícky ho delí iba bod

Pravidelne hrávate v reprezentácii, v domácej lige a v lete niekedy aj v zahraničí. Dá sa hokejbalom uživiť?

Že by som dostával za hokejbal peniaze, tak to nie. Bola sezóna 2010/2011, keď vstúpila na slovenskú hokejbalovú scénu Nitra. Pristúpil aj silný sponzor, stiahli si dobrých hráčov Slovenska a dostávali peniaze. Nitra bola v tom čase oficiálny profesionálny hokejbalový klub. Dostávali peniaze za hokejbal, mali preplatenú výstroj, cestu, lebo neboli všetci z Nitry, pochádzali z celého Slovenska. A výsledky sa potom, samozrejme, dostavili. Boli päťkrát majstri Slovenska po sebe.

Ako dlho to Nitre vydržalo so sponzorom?

Päť rokov. Túto sezónu 16/17, čo začala, ten najväčší sponzor odstúpil. Odišli im všetci hráči, zostali len Nitrania a zvyšok kádra doplnili devätnástkou. Preto myslím, že aj momentálne sú tam, kde sú. Tí hráči potrebujú skúsenosti, ale zase majú na čom stavať, pretože ich devätnástka mala dobré výkony v mládežníckych kategóriách. Takže u nich sa môžu, pokiaľ vydržia spolu a vyhrajú sa, opäť dostaviť výsledky aj bez silného sponzora.

Prepláca vám klub cestovné a výdaje spojené s výjazdom do iných miest?

Áno, máme zaplatené, keď niekde cestujeme, napríklad Svidník-Kežmarok, Martin-Vrútky. Vtedy sa uhrádza cestovné, ubytovanie a strava.

DSC_0067.JPG FOTO: Martin Toth-Vaňo

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste hrali hokejbal profesionálne po tej finančnej stránke?

Dobrá otázka. Ťažko povedať, vzhľadom na môj vek, o týždeň mám 36 rokov, takže moja kariéra sa blíži - nehovorím, že hneď - ku koncu. Ohľadom platu sa nemôžem sťažovať, v Rakúsku sú platové podmienky lepšie ako na Slovensku. Ťažko povedať, či by hokejbal dokázal aj profesionálom ponúknuť také platové podmienky, aby sa hráči dokázali uživiť.

Nerobí vám problém práca v Rakúsku ohľadne športu?

Problém je, že ja som celý týždeň v Rakúsku, kde trénujem sám. Výborné je to, že robím vo wellness hoteli, kde mám zadarmo prístup k posilňovni, telocvični, bazénom, rôznym relaxačným veciam, takže čo sa týka mojej tréningovej prípravy a regenerácie, myslím si, že som na tom lepšie, ako hráči, čo sú v Bratislave, kde by si za to zrejme museli platiť. Stihnem tréning v piatok, ktorý je o siedmej večer, potom cez víkend sú zápasy hokejbalu, hrávam ešte aj futbal - ten je, našťastie, v nedeľu, takže to nie je problém stihnúť.

Stalo sa niekedy, že ste pre prácu museli vynechať zápas?

Musím sa priznať, že za celú moju kariéru som vynechal dva zápasy v extralige. Keď som bol raz chorý a nemyslím tým chrípku, to by ma neodradilo od hokejbalu, ale mám na mysli akútne zažívacie ťažkosti, ktoré ma priklincovali doma. A raz to bolo pre prácu, keď sa mi nepodarilo vymeniť si službu, to bolo v sobotu, lebo hotel funguje 365 dní v roku. Bol to zápas proti Jokeritu, keď sme vyhrali 2:1. Tam som stihol prísť až na poslednú tretinu, ale to už nebudem vstupovať trénerovi do zápasu, taký nerozcvičený.

Prečítajte si tiež: Debakle či šarvátky. Pamätné momenty pohronského derby

Prestávka v extralige sa blíži ku koncu a prvé zápasy vás čakajú vo februári. Kedy začínate prípravu na jarnú časť sezóny?

Je také nepísané pravidlo, že je lepšie, keď už na tú prípravu prídete pripravený, lebo nás čakajú tréningy trikrát do týždňa. V pondelok sa ide na spinning. Pokiaľ sa mesiac od decembra nepohnete, a potom idete na spinning na hodinu, tak to môže mať také dva dni následky. A chystáme sa nielen na kondičnú prípravu, ale na nejakú silu, vytrvalosť a, samozrejme, taktickú prípravu s hokejkami a každý hráč to už vie. Hráči si vedia vstúpiť do svedomia a nikto nepríde nepripravený. Všetci si uvedomujú vážnosť toho, čo chceme dosiahnuť nielen v reprezentácii, ale aj v lige. Chceme vyhrať a teda byť vždy pripravení.

A teraz trénujete na suchu?

V takomto počasí áno, v tejto zime. Spinning je v hale, ale často chodíme do Horského parku na schody, kde je taký chodníček, je tam asi 250 schodov. Prípravu budeme mať asi túto zimu v hale, v Petržalke. Pokiaľ počasie dovolí, určite pôjdeme aj niekde behať z kondičných dôvodov.

Kedy budete trénovať na ihriskách? Bude to závisieť od počasia?

V januári sa chystá nejaký turnaj v Gajaroch, v hale, čo je výborné. Napriek počasiu si môžeme otestovať, ako sme na tom. Potom nám zostávajú ešte 2-3 týždne, keď sa bude dolaďovať forma a keď počasie dovolí, tak pôjdeme na ihriská. Samozrejme, určite nejaká tá fyzická príprava zostane, ale potom sa to vyrovná, že na začiatku prípravy je to 70 ku 30, fyzická prevláda nad tou hokejbalovou s hokejkami a s blížiacou sa ligou sa to zase otočí. A potom už ideme pracovať s hokejkami, brankármi a riešiť taktické veci.

Aké je zloženie realizačného tímu LG Bratislava?

Máme trénera, dvoch asistentov a ešte dvoch členov, ktorí sa v zákulisí starajú marketing, ale aj o fyzickú a kondičnú prípravu.

Aj pre nich je hokejbal skôr hobby než práca?

Áno, všetci to majú ako hobby. Každý to robí so zanietením k tomu športu.

Prečítajte si tiež: Igor Tóth: Dobrí hráči na Slovensku sú a nie je ich málo (3. časť)

V tíme má hlavné slovo tréner ohľadom taktiky a prípravy na jednotlivé zápasy alebo aj iní?

Tréner sa v prvom rade radí so svojimi asistentmi a často si privolá takú kostru, tých starých hráčov, keď treba. Vždy prizvukoval, že pokiaľ je nejaká otázka alebo kritika, rád si ju vypočuje od kohokoľvek, lebo sám hovorí, že nemusí mať vždy pravdu. Kritiku si vždy vypočuje a pokiaľ je konštruktívna, dá sa použiť.

Podobne ako v hokeji, aj v hokejbale je dôležitá práca s mladými hráčmi. Máte nejakých v mužstve?

Mladých, no pár hráčov, dajme tomu, že už nie sú takí mladí, už sú asi sezónu, dve, pri nás. Výborne sa zapracovali, chytili sa, vedia, kde je ich pozícia v mužstve. Musia vedieť, že sú mladí a pripadli im práce, ako sú loptičky a ionťáky.

A končia v štvrtých lajnách alebo aj vyššie?

Lajny sú na trénerovi, on sa to snaží kombinovať. Pokiaľ máme lajnu s nejakým centrom, ktorý nie je fyzický, tak dostane rýchlejších, mladších hráčov a tak nejako fungujú tie formácie, aby sa našiel zlatý stred. Aby tá formácia fungovala. Počas ligy sa to ešte dá meniť. Ale radi by sme už túto časť sezóny začali tie formácie selektovať na play off podľa toho, ako by sme chceli fungovať, lebo to sa už potom nacvičovať nedá. A chyby sú zakázané.

Koľko priestoru dostávajú v zápase?

Náš tréner sa riadi hlavne tým, že aspoň prvú časť, tú jesennú, nechá hrať všetkých všetko. To znamená, že mladí si zahrajú presilovky aj oslabovky. Oni sami potom vidia, či to dobre zahrali. Tréner im povie, čo urobili zle, čo dobre a môžu to zhodnotiť, či na to majú alebo nie. Nehovorím, že skúsený hráč neurobí chybu, ale tá pravdepodobnosť je menšia.

14495345_1807103142879657_1594452843217048666_n.jpg FOTO: Facebook/ LG Bratislava

Tím LG Bratislava je momentálne v tabuľke prvý. V čom ste lepší od ostatných?

No musím povedať, že sa nám pred sezónou podarilo získať pár užitočných posíl z Pruského, ktoré vniesli do mužstva pokoj a rozvahu na hokejkách. Začali sme sa presadzovať gólovo, čo nám v minulej sezóne veľmi chýbalo. Myslím, že máme najlepšiu obranu, čo tiež teda zaváži, keď nám súperi ťažko dávajú góly. Boli aj horšie zápasy, lepšie, ale tak teraz sme našli nejakú tú zlatú strednú cestu, ktorou by sme sa mohli uberať v play-off.

Môže prvé miesto v základnej časti zaručiť klubu šancu vyhrať play-off?

Aj keď vyhráte celú súťaž, je jedno koho dostanete, výhodu máte len v tom, že máte domáce prostredie. Aj tá podpora domáceho publika, na play-off chodí viac ľudí. Je lepšie, keď začínate doma, človek je predsa len v lepšej psychickej pohode, ako keď musíme ísť hrať von. Keď hrá súper vonku, nemá čo stratiť a tým sa dostáva do psychickej výhody. Vtedy sa snaží uhrať, čo mu my dovolíme. A môže sa stať, že vyhrá.

Okrem fanúšikovskej základne, prídu sa na zápasy pozrieť aj ľudia z okolia či rodiny s deťmi?

Pokiaľ chodia ľudia z okolia, tak to sú väčšinou nezaujatí fanúšikovia. Ale máme takých skalných. Sú to mladí chalani, čo hrávajú tiež hokejbal, nižšie súťaže. A ich kamaráti, ktorým sa my ako klub páčime, tí nás tiež prídu pozrieť.

Prečítajte si tiež: Slovenský hokejbalový paradox

Extraligové kluby sú viac-menej rodinne postavené?

Áno, hráči fungujú ako taká veľká rodina.

Pre hokejbalistov je reprezentácia najviac

Boli ste kapitánom Slovenska na dvoch majstrovstvách sveta, z ktorých ste priniesli domov zlato. Ako vnímate reprezentáciu?

Ja som vždy považoval reprezentáciu za česť. Keď si môžem obliecť slovenský dres, so slovenským znakom na hrudi, to je najviac, čo sa môže za odmenu akémukoľvek hokejbalovému hráčovi stať. A ten pocit, keď vyhráte zápas na majstrovstvách, stojíte na modrej, pozeráte sa na slovenskú zástavu a hrajú slovenskú hymnu, tak to je neskutočný pocit. Na hokeji si teraz takéto pocity príliš neužívame. Pre nás je reprezentácia najviac, tí chalani pre to na sebe neustále pracujú. Aj čo mám na Facebooku množstvo reprezentantov, kamarátov, pridávajú fotky od decembra, od začiatku januára, ako sami cvičia, sami sa pripravujú, aby už na tú prípravu prišli pripravení. To je super vec, tí chalani to berú naozaj vážne.

13521929_1019166938204195_5451642033407324248_n.jpg Foto: facebook/ Hokejbal.sk

Napriek tomu, že je hokejbal značne úspešnejší než hokej, nie je mu venovaná veľká pozornosť. Čím to je?

Sme mladší šport, ten hokej sa predsa len skôr začal. Vznik sa datuje omnoho, omnoho skôr, ako hokejbal a ja si myslím, že tam, na hokeji, to tiež nebolo na začiatku iné, keď sa hrávalo, ja neviem, niekde na jazerách. Samozrejme, na hokej, sú vystavané haly, kde si človek môže aj sadnúť, niečím sa občerstviť, kdežto ten hokejbal, tam musíte ísť do takého počasia, keď sneží, prší. Aj to - myslím - odrádza ľudí.

Môže byť okrem nepriaznivého počasia aj problémom s nedostatkom miest na tribúne?

Pokiaľ sa nejaké podujatie koná v hale, napríklad v Gajaroch, čo je jedna výborná hokejbalová hala, ale zase tá tribúna je tam asi zhruba pre 20-30 ľudí. Keď tam boli prípravné zápasy s českou reprezentáciou, bolo vidieť, že tá kapacita proste nestačí. Tí ľudia stáli okolo mantinelov, bolo to málo. V roku 2015 bol svetový pohár v Nitre, kde sa prenajala hokejová hala, tréningová, kde bola kapacita asi pre 500 ľudí, to bolo výborne. Hala bola plná, hlavne na predstaveniach, kde hrala domáca Nitra. Takže záujem o hokejbal by bol, kebyže sú pre fanúšikov podmienky. To zatiaľ nevieme ponúknuť, chýbajú financie a niekto, kto by postavil haly.

Najlepší hokejbalista sveta Petrík: Kanaďania sa na nás pozerajú s úžasom

FOTO: Martin Toth-Vaňo