„Sedel som na vyšetrovni v nemocnici. Bol som celý napnutý, hoci som sa snažil byť v pokoji. Veď to bola len bolesť na hrudi. Tímový lekár navyše tvrdil, že to určite bude iba dehydratácia alebo natiahnutý sval. Stále som si v duchu hovoril, že má určite pravdu,“ začína svoj príbeh Jed Ortmeyer.

Hral som vtedy v NHL, za New York Rangers. Zranenia sú súčasťou hry, nepozeral som sa na to, čo mi hovorí moje telo, chcel som byť čo najskôr v pohode. Zdravotná sestra išla vyhodnotiť nejaké testy, ktoré som absolvoval, ja som bol presvedčený o tom, že keď sa vráti, povie, že je všetko v poriadku.

Nemohol som však prestať myslieť na tú krv.

Deň predtým som sa totižto zobudil a začal vykašliavať krv do drezu. Urobil som preto to, čo urobí každý, keď sa bojí. Zavolal som mame.

„Jed, zavolaj ihneď trénerovi,“ povedala a ja som jej odvetil: „Nemyslím si, že je to nejaký veľký problém, veď je po polnoci.“ „Je mi jedno koľko je hodín, ihneď mu zavolaj,“ hovorila neoblomná mama.

Tá mi povedala niečo, čo by povedala asi každá jedna mama, myslím. Je jedno, že je zdravotná sestra z kardiológie. Je to proste moja mama, všetko bude v poriadku.

Prečítajte si tiež: Gólom zabraňujú, niektorí sa však radovali aj z ich strelenia

Keď som sa však ráno zobudil, ledva som dýchal. Zavolal som tak nášmu trénerovi, ten volal klubovému doktorovi a ten mi povedal, že mám ísť ihneď do nemocnice.

Tak som sedel na vyšetrovni, čakal na výsledky testov a myslel na krv v dreze. Po chvíli prišla jedna zo zdravotných sestier. Nič nepovedala, iba ma objala.

Nepanikáril som, pretože počas svojej hokejovej kariéry som sa často vídal s nemocničným personálom. O chvíľku neskôr prišla ďalšia sestrička a taktiež ma objala.

Keď odchádzala všimol som si, že má v očiach slzy.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa a pomaly sa začínal báť. „Chce vás vidieť doktor,“ odpovedala.

Fíha, pomyslel som si. Vedel som, že sa deje niečo zlé, ale ona nie je doktor a nemôže mi povedať, čo našiel.

Potom prišiel lekár a keď zavrel dvere, cítil som, ako keby zo mňa vysal život. Snažil som sa mať nejakú nádej, ale už som vedel, že to bude niečo vážne.

„Máte pľúcnu embóliu. Krvné zrazeniny v oboch pľúcach,“ povedal.

Prečítajte si tiež: Záhadný muž Georges Vezina

Vysvetlil mi, že krvné testy odhalili vzácnu poruchu, génovú mutáciu, ktorá spôsobuje, źe mam hustejšiu krv ako normálny človek, to vedie k tvorbe zrazenín. Liečba takejto poruchy okrem iného znamená, že pri akomkoľvek poranení s krvácaním by mohlo dôjsť k fatálnym následkom.

Samozrejme, väčšina vecí, ktoré mi hovoril, zneli ako skomolené nezmysly. Keď zistíte, že máte niečo, ako krvnú zrazeninu v pľúcach, tak myslíte len na podstatné veci vo vašom živote.

Rodina? Priatelia?

Nie.

„Kedy budem môcť hrať hokej?“ spýtal som sa.

„Máte dve zrazeniny priamo pri srdci. Netuším, ako je možné, že ešte žijete,“ odpovedal doktor.

„OK. Kedy budem môcť trénovať?“

„Jed, vaša hokejová kariéra sa skončila. Pokiaľ nechcete na ľade umrieť.“

Možno povedal niečo ďalšie, ja si to však nepamätám. Prikyvoval som, ale myšlienkami som bol v Madison Square Garden. Premýšľal som o tom, ako sa čo najskôr vrátiť na ľad.

Niekde musíme zomrieť, nie?

Prečítajte si tiež: Max Talbot: Chára aj Šatan sú legendy

Každý, kto sa zaujíma o šport, určite zaregistroval veľa prípadov, keď mal športovec problém s krvnými zrazeninami. V hokeji to bol naposledy Steven Stamkos, ten pre ne zmeškal podstatnú časť minulej sezóny. V basketbale sa zase Chris Bosh z Miami Heat vrátil na palubovku napriek varovaniam od lekárov...

Vždy, keď sa športovec rozhodne pokračovať vo svojej profesii napriek tomu, že je jeho život v ohrození, každému napadne, prečo to robí? Nemôžem vám povedať o situácii iných chlapcov alebo o tom, ako sa cítili, ale môžem vám povedať, čo som mal v hlave.

Od troch rokov som mal iba jeden sen. Hrať NHL. Každý deň som sa prebúdzal skôr, ako vychádzalo slnko, len preto, aby som išiel na tréning. Hral som v jedinej hokejovej lige, ktorá bola v štáte Nebraska. Na Vianoce a pri každej oslave narodenín som si prial časti hokejovej výstroje - namiesto hračiek či videohier. Využil som každú časť svojho dresu, aby som naň mohol umiestniť reklamné nášivky s podnikmi. (Vážne, ak si myslíte, že dresy fínskej ligy majú veľa reklám, mali by ste vidieť ten môj.)

A trénoval som, v každú jednu možnú chvíľu, ktorú som mal, som trénoval. Trénoval som najviac, ako človek môže, s tým, že raz budem hrať v NHL.

Prečítajte si tiež: Richard Lintner: Winter Classic je na Slovensku absolútne reálne

Takže, keď som sa po štyroch rokoch v Michigane dostal do NHL, zo všetkých tímov som sa ocitol práve v New Yorku Rangers, doktori proste budú musieť prijať fakt, že raz možno budú musieť stiahnuť dres z mojich chladných, mŕtvych rúk.

Môžete si myslieť, že preháňam, ale skúste si to predstaviť. Vchádzal som do šatne Rangers, bolo to v prípravnom kempe v roku 2003, sedeli vedľa mňa hráči, ako Mark Messier, Brian Leetch, Eric Lindros, Pavel Bure, Alexei Kovalev a Petr Nedvěd a neskôr aj Jaromír Jágr.

Môj prvý rozhovor s Jágrom prebehol, keď všetci odišli z ľadu a ja som si plnil nováčikovské povinnosti, zbieral som puky.

Korčuľoval okolo a povedal: „Ty si Jed, že?“

Povedal som si, wau, pozná moje meno.

„Môžem si s tebou zastrieľať?“ spýtal sa ma Jágr.

V hlave som si povedal, och, môžem si ja zastrieľať s tebou? Ale odpovedal som len: „Áno, jasné.“

Ako sme tak strieľali puky, tak sa ma spýtal: „Odkiaľ si?“

„Nebraska.“

„Tam hrajú hokej?“

„Haha. Pokúšame sa.“

Jágr na chvíľku prestal strieľať a nad niečím premýšľal, zrazu sa mu rozžiarili oči a povedal:

„Cornhuskers. Dobrý futbalový tím.“

Potom začal opäť strieľať na bránu. Ja som si zrazu naplno uvedomil, že som naozaj v NHL, trénujem s Jágrom a bavím sa s ním pri tom o Cornhuskers.

Je tu toho však viac.

Prečítajte si tiež: Hokejové pravidlá, ktoré ste (ne)poznali

V novembri ma povolali do prvého tímu, kde som počas štvorzápasového tripu prvýkrát okúsil NHL. Bolo to v mojom prvom zápase, v Madison Square Garden, kde som hral so všetkými tými legendami.

A bolo to nebo, proste nebo.

Pár minút pred koncom tretej tretiny zdvihol rozhodca ruku. Dokelu, ďalšie vylúčenie. Budeme hrať oslabení o dvoch hráčov.

Náš tréner, Glen Sather, povedal moje meno, bez rozmýšľania som skočil na ľad. Nevnímal som rev ľudí, ktorých tam bolo 20-tisíc, na také niečo nebol čas, len som sa snažil hrať hokej najlepšie, ako viem.

Tak som tam išiel urobiť to, čo mám. Zblokoval som strelu, potom ďalšiu a napokon tretiu. Získal som puk, vyhodil ho z nášho obranného pásma a išiel striedať. Keď som sa vrátil na striedačku, celý tím stál, dával mi high-five a búchali ma po ramenách, ja som sa zatiaľ snažil lapiť dych. Diváci šaleli. Bol to moment, na ktorý nikdy nezabudnem. Všetky tie legendy mi prejavili uznanie.

Ale to nie je to, pre čo zomriete.

Prečítajte si tiež: Najhoršie zmluvy NHL v aktuálnej sezóne

Zápas sme vyhrali a keď tréner odišiel zo šatne, tak si ma vzal nabok Mark Messier: „Počuj, páčilo sa mi, čo si dnes urobil. Odteraz si čestný ´Western Canadian Grinder´. Počuješ to odo mňa, čiže je to oficiálne.“

Toto mi povedal Mak Messier. Kapitán. The Moose! On a ja sme v jednom tíme noc čo noc bojovali o Stanley Cup a on so mnou zdieľal radosť z toho, ako sa mi darí.

Čo v mojom živote môže byť lepšie ako toto?

To je ten pocit, pre ktorý umriem.

Bolo to len pár hodín po tom, čo som opustil nemocnicu, keď som sa rozhodol, že idem nájsť spôsob, ako aj naďalej hrať hokej.

Na konci augusta 2006 mi boli diagnostikované krvné zrazeniny spôsobené krvnou chorobou. Ďalšie štyri mesiace som s lekármi a trénermi hľadal spôsob, ako hrať opäť vrcholovo hokej a... No jednoducho, nájsť možnosť, ako hrať a neumrieť pri tom na tréningu alebo počas zápasu.

Mesiace som trénoval sám, tak aby som po nejakom zásahu pukom alebo hokejkou nevykrvácal, čo samo osebe bola poriadna otrava. Avšak, už v januári 2007 som mohol uskutočniť svoj návrat. Musel som však predtým podpísať nejaké vyhlásenie o tom, že som úplne zodpovedný za to, ak sa mi niečo stane. V živote som sa snáď rýchlejšie nepodpísal.

Prečítajte si tiež: Najlepší hokejbalista sveta Petrík: Kanaďania sa na nás pozerajú s úžasom

Lieky na riedenie krvi som musel brať presne každých dvanásť hodín. Po každom zápase som musel fotiť svoje modriny a zranenia. Keď som mal voľno, tak som bral dvojnásobné dávky, pretože bolo väčšie riziko pravdepodobnosti tvorby krvných zrazenín.

Liečba bola príšerná, ale hral som hokej. V sezóne som odohral 41 zápasov. V play-off sme síce vypadli v druhom kole, ale ja som sa vtedy cítil byť neporaziteľný. Veď pred časom mi vytiahli zo srdca dve krvné zrazeniny a ja som to nielenže prežil, ale dokonca sa vrátil k hokeju.

Ibaže, práve v takej eufórii som si tretíkrát v kariére vážne poranil koleno, čo bol s mojou diagnózou veľký problém. Do hrude mi museli byť implantované špeciálne filtre, tak, aby prípadné zrazeniny neohrozovali moje hlavné orgány.

Doktori mi opäť hovorili, že už v žiadnom prípade nebudem môcť hrať hokej. Tentoraz definitívne. Lenže, ako som po niekoľkých mesiacoch zrehabilitoval koleno, presvedčil som vedenie Predators, kam som bol pred zranením vymenený, aby som mohol znovu hrať.

Prečítajte si tiež: Igor Tóth: Každý hráč potrebuje čas (4. časť)

Technicky vzaté, to nebol problém, bol som stále pod zmluvou, tak som len podpísal ďalší papier a ďalšie vyhlásenie. V lete som sa potom stal žralokom. Pre predstaviteľov Sharks som bol lacný a tak mi dali šancu. Podpísal som zase nejakú výnimku, vyhlásenie... No však už to poznáte.

Počas niekoľkých nasledujúcich rokov som putoval medzi NHL a AHL. Zo San Jose do San Antonia. Houston. Minnesota. Zase späť do Houstonu. A potom do Minnesoty. A na záver naspäť do San Antonia.

Od zistenia môjho ochorenia ubehlo desať rokov a ja som stále hral profesionálne hokej, aj keď každý rok nastali nejaké komplikácie, nejaké nové zranenie. Moji blízki chceli, aby som prestal a postupom času to chcenie prešlo takmer na žobranie.

Prečo? Prečo neprestať?

Hokej bol všetko, pre čo som od svojich troch rokov žil. Život mi bez neho prišiel byť bezvýznamný. Možno by aj zostal, keby mi doň „niečo" nevstúpilo a ja som sa konečne prebudil.

„Posaď sa,“ povedala mi moja žena Maggie. „Mám pre teba prekvapenie.“

Boli sme práve v San Antoniu a asi o päť minút sme mali odísť na letisko. Boli iba dva mesiace do konca sezóny a moja žena letela späť domov, do Nebrasky. Posadil som sa, napriek tomu, že sme sa ponáhľali.

„Zavri oči.“

Zavrel som oči.

„Natiahni ruku.“

Natiahol som ruku a ucítil akúsi plastovú vec.

„Otvor oči.“

Otvoril som ich, držal som pozitívny tehotenský test. Snažili sme sa len krátko. Skoro som spadol zo stoličky.

Tento moment naozaj zmenil všetko.

Mali sme iba päť minút, a tak som nestihol nad všetkým premýšľať, na to som mal čas, až keď manželka odletela. Uvedomil som si, že tieto dva mesiace sú posledné dva mesiace mojej hokejovej kariéry.

V návale emócií som zostal nemý. V byte, v aute a aj na letisku. Trvalo to, dokým sme sa s manželkou rozlúčili na letisku a ja som si uvedomil, čo to znamená pre moju hokejovú kariéru. Zobralo ma to natoľko, že som musel na diaľnici odstaviť auto a v tichu premýšľať o svojej budúcnosti.

Uvedomil som si, že v záujme mojej rodiny opúšťam hru.

Hokej bol celý môj život. Bývala to jediná vec, ktorú som naozaj miloval a jediná vec, o ktorej som bol presvedčený, že som ju robil dobre. Nebál som sa smrti, bál som sa toho, že raz prestanem hrať.

Prečítajte si tiež: Pavol Gašpar: Komentovanie je vrchol športovej žurnalistiky

Viem, že sa nájdu ľudia, ktorí si zaťukajú na čelo, nepochopia, prečo som to robil, prečo som desať rokov skákal do striel, hral tento tvrdý šport a to všetko s vedomím, že stačí jeden zlý pohyb a môžem byť mŕtvy. Viem, že si o mne myslia, že som naivný, nezodpovedný alebo snáď dokonca hlúpy a ja takýchto ľudí za to rozhodne neodsudzujem.

Len sa snažím byť úprimný. Či už hráte s krvnými zrazeninami, polámanými kosťami alebo s otrasom mozgu, vždy je za tým schovaná jediná otázka: „Kto budem, keď toto skončí?"

Keď som ukončil kariéru, urobil som to s otvorenými očami. Bol som si istý, že zmysel svojho života čoskoro nájdem vo svojej rodine. A tak sa aj stalo. Teším sa na ten moment, keď sa ma deti spýtajú: „Tati, čím si bol?“ A ja im odpoviem: „Bol som čestný Western Canadian Grinder!“

ZDROJ: theplayerstribune.com Jed Ortmeyer, novy.nhl.cz

FOTO: theplayerstribune.com